Podcast

Zážitky z filiálky: Zadávanie hraníc

Posted by Daška Hodasová

Hlavným dôvodom, prečo som sa prihlásila na kurz filiálnej terapie boli hranice. Vincent mal vtedy takmer jeden rok a ja som začala intenzívne vnímať, že potrebujem upratať v tom, čo dovoliť a čo nie. Už nestačilo schovať to, čo som mu nechcela dať alebo upútať jeho pozornosť niečim iným. Mám dojem, že to veľmi súviselo aj s chodením. Akoby získal ďalšiu superschopnosť a doslova si šiel za svojim.

Keď toto píšem, mám za sebou 11 stretnutí a kurz sa blíži ku koncu. A môžem s pokojom povedať, že v hraniciach už mám jasno. Viem, čo dovolit, čo zakázať, viem ako to urobiť a celú situáciu ustáť. Cítim sa v tom dosť sebavedomo. (Oh tento pocit všetky mamy potrebujeme!) 

Teraz, aby to neznelo blbo. Vôbec to neznamená, že to robím dokonale. Robím stále veľa chýb. Ale viem o nich a hlavne viem, ako ich napraviť. A keby som nevedela, viem kam sa mám obrátiť. Preto tá istota.

Chcem tu s vami zdieľať niekoľko dóleźitých vecí o hraniciach, ktoré som sa naučila. Nejdem sem dávať konkrétny postup (hoci o tom tiež raz snáď napíšem), chcem skôr zdieľať niekoľko dôležitých postojov, ktoré zadávanie hraníc skutočne uľahčujú. Mám dojem, že ak si osvojíme tieto postoje, nebudeme ani potrebovať konkrétny postup. Hoc ten, ktorý sme sa učili na filiálke je fakt užitočný. Hlavne v začiatkoch.

Pre tých, čo majú málo času, tu je zhrnutie:

  1. Emócie sú najdôležitejšie!
  2. Zadávať hranicu je potrebné len zriedka.
  3. Hranica nie je trest.
  4. Oni s nami chcú spolupracovať.
  5. Nezáleží až tak na tom, či ste skôr benevolentný alebo prísny rodič. Dôležité je, aby boli hranice pevné.

Pre tých, čo chcú vedieť viac…

  1. Emócie sú najdôležitejšie! Predstavte si, že ste na dlhšej ceste autom, urobíte si prestávku na pumpe. Už ste z toho unavení, lebo dieťa sa zobudilo a už len mrnčí v sedačke. Idete sa na chvíľu vyvetrať a pri platení na pumpe si dieťa všimne, že tam majú hračky. Rozbehne sa k nim, najskôr obzerá a potom si niečo vyberie a strašne to chce. Vy to kúpiť nechcete. Dieťa stupňuje svoj hnev a vy vysvetľujete, že teraz nejdete kupovať novú hračku, že ju nepotrebuje, že má takú doma… a možno ho skúsite aj uplatiť sladkosťou alebo budete klamať, že nemáte peniaze alebo začnete strašiť policajtami, bubákmi, kožkármi… Vysvetľujete a vysvetľujete a prehovárate a oslovujete tým stále dookola racionálnu časť mozgu vášho dieťaťa. Hoci ono je už totálne zaplavené emóciou a čím viac vysvetľujete, tým sa jeho frustrácia zväčšuje. Preto, ak chceme situáciu plnú emócií ustáť, potrebujeme reagovať na emócie. Nemusíme dookola vysvetľovať. To, čo je v tejto situácii oveľa užitočnejšie je uznať emóciu. Uznať, že sa mu ta hračka veľmi páči, že ju chce a aj to že sa hnevá, že ju nedostane. Byť pri ňom emocionálne aj fyzicky, pomôcť mu pomenovať tú emóciu, uznať ju a byť mu blízko pri tejto dôležitej životnej skúsenosti. A ustáť to. Znamená to, že sa dieťa nebude hnevať a nebude nič chcieť? Nie. Ale zo skúsenosti vám viem povedať, že reakcie sú oveľa miernejšie, niekedy zo sekundy na sekundu zmiznú, a veľké emocionálne výstupy často vôbec nenastanú. (toto mi asi uverí len niekto, kto to už skúsil, tak choďte do toho)
  2. Zadávať hranicu je potrebné fakt len zriedka. Už som sa toho dotkla v poslednom článku, kde som písala o tom, akí sme na nich rýchli a predbiehame situáciu. Hranice sú potrebné najmä v situáciach, keď hrozí, že dieťa ublíži sebe, niekomu inému alebo nejakej veci. Môžu sa samozrejme vyskytnúť aj situácie, kedy nám je niečo nepríjemné a príde hranica. Každopádne tých situácií fakt nie je veľa. Užitočná stratégia je skôr sa situáciám, ktoré sú pre deti náročné vyhnúť. Tým myslím napríklad nebrať ich do hračkárstva, keď im neplánujeme nič kúpiť. Nedávať im plechový bubon, ak nechcem, aby po ňom búchali alebo nedávať na stôl čokoládu, ak nechcem, aby ju jedli. Ak je dieťa nonstop vystavené situáciám, kde mu musíme stále niečo zakazovať je z toho frustrované. A my tiež.
  3. Hranica nie je trest. Je to oznamovacia veta, ktorá upozorňuje dieťa na niečo, čo dieťa nevie. Keď vychádzame z toho, že to dieťa nevie, tá veta znie úplne inak, ako keď vychádzame z toho, že nám dieťa robí naschvál. Mali by sme si preto ustrážiť svoj tón a zostať pri pokojnom hlase vždy, keď to ide. Intenzitu si nechajme na ozaj nebezpečné situácie. U nás je obľúbená veta: Keď je mačka schovaná vo valci, tak ju nechytáme. Opakujem to takmer každý deň. Niekoľkokrát. Snažím sa nezvyšovať hlas. Viem, že je to pre neho veľmi lákavé. Aj mu to poviem (reagujem na emóciu). Nerobí mi to naschvál. Oni nám to nerobia naschvál. A s tým súvisí ďalšia vec.
  4. Oni s nami chcú spolupracovať. Skutočne. Oni nám nerobia naschvály. Niekedy im to dlhšie trvá, niekedy potrebujú ešte niečo dokončiť, niekedy majú veľkú potrebu, ktorá je v rozpore s tou našou, no ich primárna motivácia nie je robiť nám zle. Myslime na to, prosím, keď niečo opakujeme 10. krát. Sebadisciplína je niečo, s čím máme aj my dospelí problém (koľko ste toho zjedli cez Vianoce?), tak majme súcit a rešpektujme ich tempo.
  5. Nezáleží až tak na tom, či ste skôr benevolentný alebo prísny rodič. Dôležité je, aby boli hranice pevné. Aby sme vytvárali pre naše deti bezpečné predvídateľné prostredie. A to neznamená, že nikdy neurobíme výnimku. Práve naopak, ak niečo platí pevne, výnimka je naozaj len výnimka a my ju ľahko ustojíme. Ak vám teda vadí, že dieťa pri večeri hádže cestoviny do čaju, zadajte hranicu. Ak vám to nevadí, nezadajte. Oboje je správne, ak ste o tom sami presvedčení a ste v tom konzistentní..

Toto nie je instantný návod na zadávanie hraníc. Každý z tých bodov by si zaslúžil väčšiu diskusiu. Verím, ale, že vás to inšpirovalo a dokážete sa pozrieť na náročné situácie s deťmi z ďalšieho uhlu pohľadu. Hlavne viac cez emócie :).

1 Comment

  1. Katarina Ohrablová

    👍 Pekný článok… Mne sa minule potvrdilo, aké sú tie naše hranice pre krpcov potrebné… Naša Olivi dostane vždy po obede keksik (dezert alebo co🙃) a už si ho teda vie ukazanim na skrinku vypýtať. Minule začala ukazovať na skrinku ešte pred prvou lyžicou polievky… Hovorím rázne a pokojne–papaj polievku… Čakala som emo výbuch, ale ona začala spokojne jesť a cítila som to ubezpecenie, že super, všetko je ako ma byť 😁😉 Odvtedy mam menšiu „obavu“ zo svojich rozhodnutí a jej reakcií.

Leave A Comment