Podcast

Zážitky z filiálky: Sme na nich moc rýchli

Posted by Daška Hodasová

Jéj on si už sám začal pýtať vodičku. Príde ku drezu a ukazuje na pohárik. Na svoj pohárik, z ktorého pil vodu aj ráno. Tak mu rýchlo nalejem a podám pohárik nech sa napije. Pači zlatíčko. On sa napije a ja mám radosť ako si rozumieme. Potom to opakuje aj na ďalší deň, naťahuje sa za pohárom, nalievam hneď vodu a on ho už nechce. Veď si si teraz pýtal vodičku. Odložím pohár a on sa za ním naťahuje zas. Bože to dieťa nevie, čo chce…

Ibaže by vedelo, čo chce. A vlastne si to aj pýtalo, ale mama už bola 3 kroky popredu.

Tak si predstavme, že som mama, ktorá chápe tempo svojho dieťaťa a počúva. 

Ďieťa ukazuje na pohár. Áno to je tvoj pohárik, ty ho poznáš. Dieťa stále ukazuje na pohár, teraz intenzívnejšie. Asi si prosíš, aby som ti ten pohár podala. Nech sa páči. Dieľa si pohár vezme a strčí do neho lyžičku. A je spokojné. A možno chce naozaj piť a za chvíľu mi ten pohár podá a pozrie sa na umývadlo a ja mu tam nalejem vodičku…

Spomaliť a vnímať skutočné potreby dieťaťa sa učime na filiálnej terapii.

Možno vám to nepríde také zásadné a ste presvedčení, že veď vy viete, čo to dieťa chce. Ale, keď ich budeme skutočne počúvať a prispôsobíme sa ich pomalosti, tak ich učíme pýtať si, čo potrebujú. Lebo väčšina ľudí vo svete nevie čítať ich myšlienky tak ako mama. Joj ako sa im to zíde, keď budú veľkí dospeláci a budú vedieť povedať, čo potrebujú, že :).

Ešte väčší zázrak sa stane, keď nie sme príliš rýchli v sitáciách, keď sa nám zdá, že chcú niečo, čo im nemôžeme dať. Vincent sa veľmi rád hrá na kuchynskej linke, keď varím. Prirodzene je tam veľa vecí, s ktorými sa môže hrať a aj veľa takých, ktoré sú nebezpečné. Minule sa začal naťahovať za nožom. A ja som zrovna bola celkom sústredená, tak som mu miesto klasického – nožík nie – povedala, – áno, to je nožík, s tým mama krája chlebík. A predstavte si, jemu to stačí. Viete koľko zbytočných zákazov som týmto ušetrila? No ja si ani netrúfam to odhadnuť.

Určite ste sa aj vy dostali do situácie, keď máte pocit, že im musíte stále dookola niečo zakazovať. Je to samé nemôžeš, nechytaj, teraz nie toto… Tak skúste si nemyslieť hneď, že to chcú zobrať a bodnúť si to do brucha. 😅Nebuďte stále 3 kroky popredu. Jasne, že niekedy to proste chcú mať a musíme nastaviť tú hranicu, ale mňa každý deň prekvapuje, koľkokrát to vôbec nie je potrebné.

Napríklad včera… ideme po schodoch a Vincent je teraz závislý na obuvákoch. Susedia majú jeden pred dverami a on sa tam rád zastaví a hrá sa s ním. Lenže minule som sa ponáhľala domov, aby sme sa stihli pred spánkom ešte najesť a nebol čas hrať sa s obuvakóm. Tak som len povedala, keď sa za ním naťahoval – áno, tam vidíš tvoj obľúbený obuvák – a proste som sa nezastavila a šla ďalej a keď som otvorila dvere bytu, on si všimol náš obuvák a ja mu vravím, že – áno aj my máme taký obuvák – a čuduj sa svete jemu to úplne stačilo. Vóbec som mu ho nemusela ani podať, nie to ešte mu to zakazovať. Veď predstavte si, ako sa asi tie deti cítia, keď im stále len niečo zakazujeme…

Sme na nich moc rýchli, často vidíme tie najhoršie scenáre 3 kroky popredu a sami si tak komplikujeme život. Tak spomaľme, vnímajme ich tempo a zjednodušme si život spolu s nimi. 

Ak vás to zaujíma viac, môžete si prečitať môj minulý blog z filiálky o otázkach alebo si o filiálnej terapii možete prečítať viac tu.


Daša

2 thoughts on “Zážitky z filiálky: Sme na nich moc rýchli

  1. Sasi

    Dakujem za krasne clanky o filialbej terapii, brutalne poucne. Ak by ste jej chceli venovat aj podcast, bolo by super. Ale nemusite. Budem dufat este v clanok :)). Pekny den 🙂

  2. Zážitky z filiálky: Zadávanie hraníc - Mama Gang

    […] hranicu je potrebné fakt len zriedka. Už som sa toho dotkla v poslednom článku, kde som písala o tom, akí sme na nich rýchli a predbiehame situáciu. Hranice sú potrebné […]

Leave A Comment