Náš blog

Môj VBAC pôrodný príbeh

Posted by Adela Zábražná

“Cítim sa ako v béčkovej bulharskej romantickej komédii.” povedal Mišo držiac mi vlasy a kúpeľňový smetný kôš. Kde som? Vo vani luxusného brnenského hotela, ktorý bol jediný voľný a blízko nemocnice. Moja dula mi horúcou vodou sprchuje kríže a Mišo si horlivo značí intervaly kontrakcií do appky. A ja? Ďakujem vesmíru, že na mňa po troch dňoch trápenia sa s latentným pôrodom konečne zoslal ten ozajstný. A celkom zhurta. 

Ale začnime pekne po poriadku. Pred pôrodom som termín nezverejnila. Vedela som, že otázky typu “tak čo, už?” sú to najfrustrujúcejšie, čo môžete urobiť žene po termíne so strachom z vyvolávania. Aj tak sa objavili a ja som ich odignorovala. 

Latentný pôrod.

Môj druhý posledný mesiac vyzeral veľmi rozdielne od toho prvého. Zatiaľ čo pri Mariete bola moja prvá kontrakcia až v Kochu po dvoch dávkach prostínu, s Milom začala moja maternica poctivo trénovať ešte pár týždňov pred pôrodom. Poslíčky postupne zosilnievali a občas boli aj pravidelné. A ja som sa cítila oveľa menej pohodlne, únava sa hlásila, takže som predpokladala, že to príde možno aj skôr. No mýlila som sa. 

Vedela som, že prenášanie v prípade snahy o prirodzený pôrod po cisárskom nie je zrovna žiadané, deadline som mala týždeň po oficiálnom termíne. A tak som skúšala všetko možné aj nemožné, hoci verím, že dieťa a telo vedia, kedy majú začať rodiť a my s našimi čajmi, schodami a pikantným jedlom im môžeme byť úplne ukradnuté. 

Aj preto som v deň svojho termínu pristúpila na tzv. Hamiltonov hmat. Bola som pripravená na bolesť, no vo finále to bol len nepríjemný a chvíľku trvajúci tlak, ktorý stačilo jemne predýchať. Verte mi, nič v porovnaní s pocitmi po vyvolávačke. 

Tri dni pred pôrodom som začala pociťovať ozajstné kontrakcie. Zo začiatku si nevyžadovali nejakú špeciálnu pozornosť. Stačilo sa párkrát zhlboka nadýchnuť a boli preč. Veľmi som sa z toho tešila, lebo som konečne pochopila, ako vyzerá nástup prirodzeného pôrodu. Žiadny mordor neprirodzených a šialene bolestivých sťahov po vyvolávačke. Jemné vlny, ktoré mi ukazovali, že pôrod sa blíži. Prvý deň a noc boli nepravidelné, väčšinou medzi 10 a 15 minútami, zmizli napríklad pri uspávaní Marietky a potom sa zasa vrátili. Druhý deň už boli intenzívnejšie a nútili ma zastaviť sa. No rozpätie bolo stále príliš dlhé na cestu do pôrodnice. 

Priznávam, že tento deń bol naozaj náročný na psychiku. Vedela som, že už som pripravená, že už naozaj chcem ísť a existujú iba dve možnosti. Buď sa pôrod rozbehne sám do piatku alebo mu budú v piatok musieť pomôcť. Vyvrcholenie prišlo v noci zo stredy na štvrtok. Kontrakcie ma už takmer zakaždým vyhnali na štyri a frekvencia sa skracovala. Okolo jednej v noci som začala zvažovať, že budím Miša. No nemusela som. Zobudila ho Marieta s 38.8 °C horúčkou. V tom momente materský inštinkt zaúradoval a kontrakcie zasa zmizli. Bolo treba ratovať to, čo už je na svete. 

Nuda v Brne.

Vo štvrtok ráno sme sa zobudili všetci polámaní. Kvôli kontrakciám som sa od pondelka príliš nevyspala a vedela som, že energiu mi bude ešte len treba. Moja mama už bola u nás, na ďalší deň som mala nastúpiť na vyvolávanie. Teraz alebo nikdy. Rozhodli sme sa ísť a ak “to” ešte nebude pôrod, prespíme v Brne a ráno nastúpim do pôrodnice na príjem. Okolo obeda sme boli v Brne, ale nález bol naozaj ešte príliš malý na to, aby si ma tam nechali. A tak som doktora poprosila o ďalší Hamilton. 

Bookli sme si hotel, ubytovali sa – pomedzi kontrakcie som ich na recepcii ukecala, že FAKT potrebujeme tú izbu hneď, lebo rodím, na čo mi recepčná vydesene doniesla dva litre vody a hnala ma sadnúť si.  Okolo jednej som si ľahla do hotelovej postele so silnejúcimi kontrakciami. Mišo si vybehol von po jedlo a kým sa vrátil, vedela som, že Hamilton zabral. Kontrakcie zrazu obrovsky nabrali na sile a stali sa už naozaj pravidelnými. Zavolala som mojej dule Karle, ktorá ma poslala do vane a do pol hodiny dorazila za nami. Štvorhviezdičkový hotel v centre Brna ešte asi nič takéto nezažil. Vo vani som si odvzdychala prvých pár silných kontrakcií a okolo tretej sme sa rozhodli presunúť do nemocnice. Zostala po nás len mokrá kúpeľňa a jeden ovracaný sáčik. 

Deje sa to. 

Ušiel sa mi nadštandardný box, takže bola vaňa. Na boxe bola aj aromalampa, do ktorej Karla nakvapkala rozmarín. Ja som sa po úvodnom monitore hodila rovno do vane, kde som strávila hádam dve hodiny. 

Striedala som vaňu, sprchu, opierala som sa o stenu, pohupovala v bokoch s kolenami pri sebe a pätami od seba. Na náparku, ktorú mi ponúkali hneď po príchode, som pre silu kontrakcií nemala ani pomyslenia. Potrebovala som sa hýbať alebo ležať. Nič medzi. Striedala som všetky polohy, ktoré som si natlačila do hlavy počas príprav. Otvárala som panvu, čo to dalo. Jediný úľavový prostriedok, ktorý som si nakoniec vypýtala, bol Entonox, alias rajský plyn. Vdychovala som ho na konci prvej doby a časť druhej doby pôrodnej. Neviem, či to je len placebo, ale mne to pomohlo aspoň sa nesústrediť na bolesť. 

Čas pre mňa stratil zmysel. Vnímala som len seba, Mila, vlny a dych. Občas sa mi v hmle objavil Mišo a Karla, z času na čas som vnímala hromy, pretože vonku bola búrka. Neriešila som, na koľko som otvorená ani ako dlho to ešte potrvá. Pamätám si na jednu jedinú myšlienku, ktorá sa mi stále točila hlavou a neraz som ju zopakovala nahlas Michalovi aj Karle. Teraz už sa to nedá vzdať, však? 

Rozmýšľam, či som mala niekedy počas pôrodu pocit, že to nezvládnem. Vedela som, že nechcem v žiadnom prípade epidurál a na to boli nainštruovaní aj Mišo s Karlou. Aj keď budem skučať, pripomeňte mi, že to nechcem. Že epidurál síce vezme preč bolesť, ale s ňou môže vziať preč aj rozbehnutý pôrod a môjho Mila. Predstavovala som si, že vaňa, v ktorej ležím, je čas môjho života. Tento okamžik, ktorý bolí, je iba kvapka v tej vani. Sústredila som sa na pauzy medzi vlnami, nie na vlny samotné. Druhá silná myšlienka, ktorú mi vštepila Hana Celušáková počas našich terapií, bola “ešte tri kontrakcie”. Čokoľvek, čo sa ti bude diať, akokoľvek sa budeš chcieť rozhodnúť, vydrž ešte tri kontrakcie. Potom uvidíš. “Ešte tri” som si povedala v hlave hádam stokrát. 

Počas môjho pôrodu sa vystriedali smeny, no obe PA, ktoré ma mali na starosti, boli neskutočne milé. Tú druhú, Michaelu, budem vychvaľovať, kade budem chodiť. Mala príjemný hlas, ľudský prístup a bola neskutočná profíčka. Vďaka jej zručnosti pri polohovaní v druhej dobe pôrodnej som porodila určite o desiatky minút skôr. 

Únava ma valcovala, takže som si medzi kontrakciami vždy zatvorila oči a oddýchla. Po zbytok pôrodu až do konca som mala mobilný monitor, keďže Milove ozvy počas kontrakcií klesali. Milo sa totiž narodil s pupočníkom okolo krku aj ramienka a dokonca aj s pästičkou vedľa hlavy. Na Supermana. Aj napriek tomu som mala minimálne a iba vonkajšie poranenia. Aniball som v týždňoch pred pôrodom ani nevytiahla, nikdy som nebola jeho fanúšičkou. Hrádzu mi masírovala a chránila Michaela, za čo som jej neskonale vďačná. 

Musím povedať, že som fanúšičkou druhej doby pôrodnej. Prvá bola agónia čakania. Druhá už bola akčná, mala som “čo robiť”. Riadené tlačenie nikto ani len nespomenul, dokonca ma Michaela povzbudzovala, aby som sama prišla na to, ako najefektívnejšie pomôcť Milovi von. Dýchala som, čo to dalo, vedela som, že už len kúsok a je tu. A tak aj bolo. Porodila som v polohe na boku, ktorá mi prišla najpohodlnejšia. Milo okamžite pristál na mojom bruchu a ja som neverila, čo sa práve udialo. Na pôrod placenty som dostala oxytocín, čo je štandard pri VBAC a aj odporúčanie WHO pri bežnom pôrode. Michaela mi potom placentu dokonca ukázala a vysvetlila, kde bolo dieťa. Pupočník sa strihal hádam až po desiatich minútach, keď už bol biely, studený a na dotyk ako guma. 

Rekonvalescencia.

Po krátkom šití, keď som v návale eufórie a šťastia ďakovala hádam aj sprchovej hlavici, sme mali krásny dvojhodinový bonding. V prítmí, za zvuku búrky vonku a pokojného dychu nášho Mila. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou a ja som zvládla pôrod tak, ako som ho túžila zvládnuť. V pokoji, v plnej sile a bez zbytočných zásahov. 

Po bondingu som už stepovala v sprche na jednej nohe, čo som po prvom pôrode zvládla tak po dvoch týždňoch. Bola som hladná, smädná, no plná energie. 

Porovnávať rekonvalescenciu po sekcii a prirodzenom pôrode takmer bez poranení sa asi ani nedá. Jediné, čo bolo teraz silnejšie, bolo zavinovanie maternice, čo vraj ale býva u druhorodičiek vždy. Po sekcii som ešte týždne po občas musela siahnuť po tabletke proti bolesti, tentokrát ani raz. Každá sprcha po sekcii bolo utrpenie, nehovoriac o vstávaní z postele v noci.

Brno.

Záverom mi ešte nedá nevychváliť do neba brnenský Obilní trh. Od prvého momentu, kedy som im predala môj pôrodný plán, ho všetci rešpektovali a brali ako relevantný dokument. Pri pôrode pri mne nebol jediný muž okrem toho môjho. Ženská prítomnosť bola pre mňa veľmi príjemná. Nič nebol problém. Náparka, aromaterapia, hrejivé vankúšiky, všetko mali a všetko mali hneď. Žiadne lieky mi neboli ponúkané, jediná zmena kvôli predošlému cisárskemu bola preventívne napichnutá kanyla. Nemala som pocit, že som v nemocnici. Cítila som sa veľmi bezpečne, mali sme dostatok súkromia a času na všetko, čo sa dialo.

Pobyt na šestonedelí bol veľmi podobný. Nestretla som sa s jediným nepríjemným komentárom, neaktuálnym prístupom alebo neakceptovaním môjho priania. Aj pediatri a sestry si prečítali časť pôrodného plánu pre bábätko a držali sa jej. Obilní trh budem mať navždy v pamäti ako miesto, ktoré naozaj poskytuje ženám možnosť porodiť svoje dieťa bezpečne, prirodzene a v súlade s najnovšími postupmi a poznatkami. 

Related Post

7 thoughts on “Môj VBAC pôrodný príbeh

  1. Jana

    Uzasny pribeh, gratulujem!

  2. Mirka

    wow skvelé, gratulujem, želám veľa zdravíčka. Ja som posledný pôrod mala pred 3 rokmi no tie pocity z neho sa mi vynárajú, keď čítam tvoj pôrodný príbeh akoby to bolo len nedávno. Je to silné. Veľmi sa teším, že máš s toho taký pozitívny zážitok, želala by som to každej rodičke 🙂

  3. Lenka

    Adel môžem sa opýtať? Ako hodnotíš úlohu duly pri pôrode? Je to výrazne pomocný faktor alebo by to bolo v pohode aj len s Mišom a PA?

  4. Michaela Dobrovolná

    Moc Vás Adélko zdravím a jsem neskutečně ráda, že jste byla spokojená. Víte co mě navždy uvízne v hlavě, kromě toho jsk jsme si volaly v noci telefonem a nakonec jsme se i potkaly na směně-ve chvíli, kdy jsem věděla, že to zvládnete a Milko se narodí spontánně, podívala jste se na mě a řekla:teď už to zvládnu že? A já jsem viděla tu strašnou hrdost v sebe sama, že jste to vybojovala…. Byla jsem na Vás neskutečně pyšná a jsem ráda, že se naše životy protly;) užívejte a když budete mít cestu do Brna, ráda Vás uvidím 🙂 S láskou Vaše porodní bába Míša ;)❤️

  5. Miriam

    Veľmi sa ma dotyka Tvoj pribeh. Rodila som 15.6. a tiež v Cechach. Bolo to skoro ako wellness 🙂 a taktiez mám prvé babo dievčatko a teraz chlapca. Takze keď som počúvala najnovší podcast, cítila som sa na rovnakej vlne 🙂

  6. Gabika

    Gratulujem k syncekovi a krasnemu porodu! 🙂
    Moja dcerka sa narodila tiez 16.6. ale 2019 🙂 a rodili sme nedaleko vas vo Vyskove a hoci bola otocena KP, tiez sme mali krasny,rychly a aj napriek KP bezproblemovy porod. 🙂

  7. Zuzka

    Mám slzy dojetí v očích a husí kůži. Nádhera. Tvůj příběh mi Adél připomněl ten můj, kdy se nám 17.6.2021 narodil syn právě na Obilném trhu. Díky PA a jejímu laskavému přístupu byl porod jeden úžasný prožitek.
    Díky moc za vaše podcasty. Fandím z Brna. Držte se.

Leave A Comment