Mám dojem, že Vinnieho odstavovanie trvalo pol roka. Hoci som to tak vtedy nevolala. Vlastne som vôbec neplánovala ho odstaviť, nemala som v tom žiadny plán. Vyhovovalo mi, že to dokonale funguje na uspávanie, pomáha nám to pri chorobe, bolesti a je to aj zaručený ukľudňovák. A keď sme zostali dlhšie vonku a Vinnie nechcel jesť nič z jedálneho lístka, vždy som mala so sebou výživný snack :). Vedela som si predstaviť aj samoodstav, aj že raz budem dojčiť tandemovo.

No to som ešte nevedela, čo to obnáša.

Ako som otehotnela, mlieka ubudlo a bradavky boli citlivé. Ja som bola tiež podráždenejšia a zrazu som si uvedomila, že mi to prináša viac utrpenia ako radosti. A ja som vedela, že dojčenie chcem ukončovať v láske, s peknými spomienkami, nie v bolesti s tým, že budem čakať, kedy pohár pretečie a ja poviem rázne dosť! Zároveň som pri dojčení často nastavovala hranice a uvedomila som si, že toto sa mi nebude chcieť riešiť, keď tu bude ešte ďalšie malé bábo. V priebehu pár dní som urobila rozhodnutie, že to postupne ukončíme.

Príležitosť prišla skôr ako som čakala.

Dojčenie bolo u nás kľúčové pre obedný spánok. Nebolo prso, nebol spánok a toto bol môj najväčší strašiak. Prso bol jediný spôsob ako to dieťa dostať do postele do horizontálnej polohy a väčšinou do 15 minút bol spánok vybavený. No a zrovna v ten deň, kedy som už vedela, že s dojčením končíme, ale ešte som nevedela ako, sa mu nejak nechcelo spať. Na moje presviedčanie došiel do postele, dvakrát akože cucol a išiel sa ďalej hrať. Mal v ten deň dobrú náladu, mlieko vôbec nepýtal, tak som rovno využila situáciu. 

Večer sme si sadli a v objatí som mu vysvetlila, že mliečka je málo a mne je to už nepríjemné, že už nebude papať cicik (jeho slovami :)). Nepamätám si presne, čo všetko som povedala, ale zvyknem mu hovoriť priamo ako to cítim a podobných rozhovorov o kojení sme už mali za sebou viac. Vedela som, že to chápe a bol s tým OK.  Mal 2 a pol roka. Teoreticky sa vieme dohodnúť takmer vždy, v praxi potom zvyknú prísť nejaké zádrhely.

Okrem obedného spánku bolo kojenie ešte kľúčovým ukľudňovákom pri prebúdzaní. Nad ránom sa zvykol prisať a potom potiahnúť ešte do tej svojej pol 7. A hoci cez deň všetko chápal, v rannom polospánku to bolo pár dní ešte zdrojom frustrácie a plaču. 

Ako náhradu som mu dovolila chytať, čo som predtým dlhšie obmedzovala – vždy som narátala do 10 a vtedy pustil. Teraz som zas na čas prestala rátať a dopriala mu túto blízkosť dlhšie. 

Celé to prebehlo veľmi hladko. Ale to neznamená, že to bolo bez plaču a že som to ešte pár krát neoľutovala.

Deti plačú, keď niečo chcú a nedostanú. A hoci nás to často bolí viac ako by sme chceli, je to normálna súčasť života. Neznamená to, že sú traumatizované a ničíme im život, je to ich spôsob vyrovnávania sa s realitou. Rátala som s tým, že bude plakať. Len som mu to pomenovala, že by chcel mliečko a je mu teraz smutno a bola som s ním. Občas som mu pripomenula našu večernú debatu. A keď sa mi zdalo, že sa v tom cyklí, ponúkla som mliečko do pohárika alebo pochytať.

Súčasťou odvykania bol u nás tiež nočný hlad. Vinnie sa kojil vždy veľa, keby som to neregulovala, kojil by sa priebežne cez deň aj v noci ešte teraz. Potreboval sa tiež naučiť jesť viac cez deň. To tiež trvalo nejaký ten týždeň. Medzitým som mala pri posteli nachystaný banán a pred spaním som mu ponúkla ešte taký hustý koktejl s orieškovým maslom.

Ako som spomenula v úvode, to čo tu opisujem, je len vrchol ľadovca. Predchádzalo tomu mnoho detailov. Už pár mesiacov bol Vinnie zvyknutý, že nemá k prsu neobmedzený prístup, ale nastavovala som priebežne ďalšie hranice. Kojenie sa postupne viazalo na spánok, prípadne nejaké výnimočné situácie. Vonku už sa nekojil vôbec. Pár mesiacov už bol naučený, že večer sa kojí na gauči a až potom ideme do postele. Na večerný spánok sa už neuspával na prse. 

A pred nejakým časom som úplne stopla aj nočné dojčenie. To tak nejak omylom. Myslela som, že mu to zlepší spánok, ktorý sa rapídne zhoršil, no nakoniec som zistila, že pomohlo, keď sa vrátil k nám do postele. Príčina budenia bola, že sa zobudil sám vo svojej posteli a hoci si to sám vypýtal, očividne na to ešte nebol pripravený. To sme zistili náhodne, keď sa spánok výrazne zlepšil, keď sme mali návštevu a na pár dní sa vrátil k nám do postele.

No a kedy som to ľutovala?

Keď som totálne potrebovala cez obed šlofíka, ale on nie a nie zaspať (teraz je to tak 50:50), keď mal prvýkrát vysokú teplotu, keď mu rástli stoličky, keď sme sa krvaví náhlili na urgent zašívať koleno a ešte keď cez obed nevedel spať a potom ešte pri tom obednom spánku… :).

V konečnom dôsledku som ale vždy vedela, že to bolo najlepšie rozhodnutie.

Ako na to?

Často sa nás pýtate, ako na to, ako sme to urobili, chcete sa inšpirovať našimi príbehmi, no poznať to svoje Prečo? je podľa mňa to, čo vám to môže uľahčiť najviac. Keď som si tak dávala dokopy myšlienky na odstavenie spomenula som si na Zlatý kruh, takú manažérsku teóriu od Simona Sineka. V skratke, on hovorí o tom, že väčšina ľudí/firiem rieši veľa času otázku Čo? (- čo budeme robiť) a potom sa pýtaju druhú otázku Ako? (- ako na to pôjdeme). On hovorí, že tie najviac úspešné projekty začínajú od zmyslu – otázkou Prečo?. Prečo to vôbec chceme robiť? Kam tým smerujeme? Aká je naša vízia? Potom si ujasnia, ako to budú robiť – to sú nejaké hodnoty a až na záver na základe odpovedí sa rozhodnú, čo konkrétne budú robiť. Postup je teda opačný, miesto idem odstaviť – ako na to, by sme mali začať tým, že si ujasníme a úprimne uvedomíme zmysel toho, čo sa chystáme urobiť.

Tento myšlienkový proces pomôže aj pri odstavovaní

Začnime otázkou Prečo?

• Prečo to vlastne chcem/nechcem? Sú to moje dôvody alebo dôvody z okolia?
• Super tu môže poslúžiť technika 5why – opýtať sa 5x prečo. Vždy na svoju odpoveď zareagujete ďalšou otázkou Prečo?, čo vás privedie skutočne do hĺbky. A ak je to Prečo? naozaj silné, podrží vás to v tých ťažkých chvíľach.
• Ja viem, že keby som Vinnieho odstavovala napríklad kvôli škôlke, lebo by som niekomu uverila, že je to najlepšie, bolo by to celé veľmi ťažké. Takto to šlo fakt hladko.

Nasleduje Ako?

• Ako to chcem urobiť? Potrebujem to urobiť rýchlo alebo mám aj pár mesiacov? Je pre mňa OK sa v tom procese aj vrátiť o krok späť? Ako veľmi chcem do rozhodovania zapojiť svoje dieťa? Aká som ja a aké je moje dieťa? Čo nám vyhovuje? Aké sú možnosti? Ako to robili ľudia, ktorí sú mi sympatickí?

A na záver Čo?

• Čo konkrétne idem robiť? Aké kroky podniknem? Kedy s tým začnem? Kto ma podrží?

A kde sa ešte môžete inšpirovať?

Pomohol mi náš rozhovor s Jankou Krpalovou Mračkovou alias Lipirea (38. diel) a a veľmi príjemné čítanie sú tiž príbehy odstavenia v knižke o spánku od Lenky Medvecovej Timkovej (Prosím spinkej) – Batole. A samozrejme veľkou inšpiráciou sú vždy moje kamošky a naše rozhovory, napr. Adel a jej príbeh.

Držím vám veľmi palce. Nájdite to svoje Prečo, inšpirujte sa a neporovnávajte. Každy príbeh je iný, každé dieťa je iné a aj my sme každá unikátna a zaslúžime si priestor a podporu nájsť si tu svoju najsprávnejšiu cestu. Nie len pre dieťa to je veľká zmena, je to veľký krok aj pre nás, nezabúdajte v tom celom na seba.