Sú deti, ktoré koniec dojčenia akceptujú s ľahkosťou. No sú aj také, ktoré proti nemu naozaj s vervou bojujú. Počúvala som príbehy bližších aj vzdialenejšich kamošiek o tom, ako sa ich deti samoodstavili v 12 mesiacoch aj ako sa s radosťou dojčili do štyroch rokov. Tušila som, že Marieta so svojou láskou k mlieku bude patriť k druhej skupine. Navyše som alergička, čiže som vedela, že dojčenie je to najlepšie, čo môžem Mariete dať ako prevenciu pred alergiou, ktorú po mne s najväčšou pravdepodobnosťou zdedí. Trvalo mi týždne, kým som si sama priznala, že dojčenie pre mňa už nefunguje. Ďalšie týždne, kým som sa naozaj rozhodla, že je koniec. 

Tento blog nemohol ísť von skôr, ako ste sa dozvedeli o tom, že sa naša rodina rozšíri. Tehotenstvo totiž bolo jedným z faktorov, ktoré ma k rozhodnutiu pošťuchlo. Ak by som nebola tehotná, možno ešte dojčím. Ale možno aj nie. Priznávam, že od leta už ma to až tak nebavilo. Denné dojčenie sme viac menej vypustili prirodzene pred letom a Marieta je gurmánka od nepamäti, čiže o prísun živín po odstavení som sa nebála. Nočné však bolo kameň úrazu. Večer zaspala iba pri dojčení a v noci si zvykla niekoľkokrát potiahnuť a aj keď som ju vždy “odcucla”, nad ránom už bola viac na prsníku ako mimo. 

Prestávalo ma to baviť, no benefity pre ňu stále prevyšovali moje obety. V októbri sa karta obrátila. Odišla menštruácia a s ňou aj mlieko, ktorého som dovtedy mala na rozdávanie. A čím menej bolo mlieka, tým viac bolo neúspešných pricucnutí. Dojčenie ma naozaj bolelo. A vedela som, že sa to tak skoro nezmení. Tandemové dojčenie pre mňa neprichádzalo do úvahy, aj preto som vedela, že skôr či neskôr budem musieť povedať dosť. 

Prichádzali aj úsmevné chvíľky, kedy ma Maru prehovárala, nech jej dám “druhé”. Keď som jej vysvetlila, že už nemáme ani druhé, vypýtala si “horné dolné”. Heslom našej októbrovej dovolenky s kamošmi bolo “mekóóó”. 

Naše posledné dojčenie vôbec nebolo pamätné. Dojčenie ma už naozaj veľmi bolelo a odrátavala som minúty, dokonca som možno aj slzu vyronila. Spomínam si len, že Mišo bol ten, ktorý povedal “Adel, toto už nefunguje, poďme na to”. A za to som mu neskonale vďačná. 

Moje ponaučenia: 

Ukončiť dojčenie je ťažké rozhodnutie. U nás toto rozhodnutie zrelo pár týždňov. Po otehotnení som čítala milión blogov, článkov, príbehov o tom, kedy je najlepšie skončiť a ako dieťaťu nespôsobiť traumu. Váhala som a bála som sa toho, pretože som to ja, ktorá jej tú traumu spôsobuje. Niekoľko týždňov som si dennodenne hovorila, že ešte zajtra, ešte tento týždeň, ešte do piateho mesiaca. Ešte. Ešte. Ešte. Až to už viac nešlo. 

Odstavenie je proces. Kým prišlo to naozaj posledné dojčenie, prebehol minimálne mesiac príprav. Vysvetľovania, že mamina už nemá toľko mliečka, že ma bolí, keď ťahá mliečko naprázdno, že mliečko už nemám, že mi to či ono nie je pohodlné a príjemné. Že ju mám stále rovnako rada a že síce nemáme mliečko v prsku, ale máme parádne mliečko v poháriku, ak potrebuje napiť. A keď si potrebuje chytiť prsko, môže. A tak sme postupne prišli vysvetľovaním až do bodu, keď Marieta tušila, že jej dojčiace dni sa chýlia ku koncu. O to ľahšie prijala fakt, že už naozaj nie je žiadne a odkedy som jej prvý večer nedala na uspávanie prsník, nedožadovala sa mlieka. 

Ak už ste rozhodnuté, stojí to za to. Tak ako vo svojom „starom“ živote, ani v materstve nerobím dlhodobo veci, ktoré by ma frustrovali či inak spôsobovali traumu alebo bolesť. Vedela som, že keby som „zaťala zuby a pretrpela to“, možno by som ešte pár týždňov vydržala. Keď som sa však pristihla pri tom, ako v noci pri dojčení bolestivo odpočítavam minúty, ako sa desím momentu uspávania a hovorím si, že toto už asi nevydržím, zatiahla som ručnú. Toto nie som ja. A nie je to ani niečo, čo by som chcela cítiť pri kedysi tých najkrajších momentoch s mojou dcérou.

Plač a frustrácia môžu byť súčasťou tohto procesu. Na oboch stranách. Kým bola schopná zaspať v posteli bez dojčenia, prešiel asi týždeň. Prvé uspávanie bez prsa trvalo dve hodiny. Nosič, hladkanie a pesničky nakoniec zabrali a Marietka sa prebrala až nad ránom. Uhojdala som ju v nosiči a spala do rána. Ďalšie dni šli ľahšie, no spomínam si na druhý večer, keď Marietka nechcela ani počuť o mame a upokojil ju až Mišo. Doteraz ma občas zamrzí, že už nedojčím. Ale viem, že to bolo nevyhnutné. 

Prsia nie sú len na mlieko. Marietka doteraz potrebuje “chytiť meko”. Večer pri zaspávaní jej pravidelne ruka zablúdi pod tričko. Nad ránom, keď sa občas zobudí na zlý sen, “chytí meko” a je instantne v klídku. 

Koniec dojčenia nerovná sa koniec uspávania. Aj po odstavení trávim 1h+ uspávaním Mariety každý večer. Stále potrebuje mňa a keďže nie som nútená z domu odchádzať, nemám sa kam skryť. Uspávame spolu s Mišom a urobili sme z toho milý rituál. Všetci traja spolu čítame knihy, potom dáme dobrú noc električkám z okna a ideme spať. Denné spánky utrpeli tiež. Marieta odjakživa neznáša spanie cez deň, takže to je každodenný boj, či s prsom alebo bez. Odkedy nedojčím, nedokáže zatiaľ spať doma v posteli. Spí teda buď v kočári alebo v nosiči. Je to náročné, ale raz sa to zlomí. Všetko je len obdobie.

Koniec dojčenia nerovná sa spánok celú noc. Aj keď u nás to tak je. Pri menších deťoch je nočné dojčenie aj o hlade. U Marietky už to bol skôr zvyk a prostriedok na znovuuspatie. Aj preto si myslím, že keď sa naučila zaspávať inak, nočné prebudenia zmizli. Od odstavenia bolo pár nocí, kedy bolo treba vstať z postele a zohriať mliečko, aby sa “preresetovala”, ale väčšina nocí prebehne bez prebudenia alebo s prebudením zo sna a pohladením v polospánku. 

Byť tam pre ňu bolo to hlavné. Viem, že sú mamy a deti, ktorým fungovalo na odstavenie oddeliť sa na víkend. Vedela som, že to nie je pre nás. Marieta totiž dojčením neriešila “iba” hlad. Dojčenie pre ňu bolo utešenie, komfort, spôsob blízkosti. Ak som ju chcela odstaviť, musela som tam byť JA. Ja som bola tá, ktorá jej poskytovala útechu, ja som bola prístav. Ak by zrazu zmizlo mlieko aj ja, bol by to pre ňu obrovský šok. Takto bol o poznanie menší a ja vidím, že náš vzťah nijak neutrpel. A ja som sa utvrdila v tom, že pevné puto nie je len o dojčení. 

Záverom už len toľkoto. Dojčenie stále považujem za jednu z najkrajších častí materstva. Som nesmierne rada, že sme to zvládli viac než rok a pol. Dojčenie nie je silné puto len pre dieťa, ale aj pre nás mamy. Nie je ľahké povedať si dosť. No rozhodnutie skončiť s dojčením je rovnako legitímne ako akékoľvek iné rozhodnutie, ktoré urobíte. Prešla som si ním, viem, ako dlho v matke zreje a viem, ako ľahko sa dá zlomiť. Stačí jeden pohľad do ich bezbranných očí. Preto by som vás chcela podporiť. Kdekoľvek v tejto fáze sa nachádzate. Či už si odstavenie ani neviete predstaviť, pohrávate sa s tou myšlienkou, alebo ste pevne rozhodnuté. 

Okrem podpory by som vám chcela dodať odvahu. Ak totiž ste tam, kde som ja bola pred pár týždňami, nevidíte svetlo na konci tunela a desíte sa toho, čo nevyhnutne musí prísť, nebojte sa. Deti sú malé múdre bytosti. Často múdrejšie, ako by sme si mysleli. Zvládnu to, pretože je aj v ich záujme mať šťastnú, milujúcu a vyrovnanú mamu.