Rozhovory

Andrej Zemandl: Každá pekná vec, ktorú pre partnera urobíte je predohra

Posted by Adela Zábražná


Dáša: Dnes máme pre vás pripravené prekvapenie. Pozvali sme si muža! Je ním Andrej Zemandl, muž, s ktorým sa budeme rozprávať o tom, čo sa deje s našimi vzťahmi po narodení bábätka. Pokiaľ vám meno „Zemandl“ niečo hovorí, je to jeden z dvojice „milujúcich rodičov“. Už sme tu mali jeho manželku Janku Zemandl, s ktorou sme sa rozprávali o spánku. Andrej je jej muž a tiež psychológ, ktorý sa zameriava na prácu s mužmi a prácu s pármi, čo bude aj téma dnešného rozhovoru. Andrej, vitaj!

Dobrý deň, ahojte. 

Adela: Keďže máte s Jankou výborne zmáknutú teóriu, musíte mať dokonalý vzťah. 

Jasné, sme výkladná skriňa (smiech). Samozrejme, hádame sa aj my. Snažíme sa pritom aplikovať naše poznatky – väčšinou 30 sekúnd potom, ako je to potrebné. 

Dáša: Podľa môjho názoru je to ešte náročnejšie, pretože vieš, ako by si sa mal správať, no v danej chvíli sa tak nezachováš a následne vieš, čo si urobil zle. 

Presne. Ako dvaja psychológovia, ktorí žijú spolu, vieme v hádke vhodne použiť odborné slová na označenie toho druhého (smiech). Pôsobí to však aj protektívne, vieme si pomenovať, čo sa udialo. 

Koľkokrát, keď si študujem nejakú tému, poviem si, bodaj by som toto vedel pred desiatimi rokmi! Niekedy je veľmi uvoľňujúce len vedieť – aj keď som zástancom toho, aby sa išlo aj do hĺbky a do psychoterapie. 

Dáša: Vieš nám povedať konkrétny príklad toho, čo by ťa zachránilo, keby si to vedel pred desiatimi rokmi? 

Myslím, že jeden z najlepších skillov na svete je vedieť sa hádať. Práve Janka priniesla do nášho vzťahu „Hovor mi, čo potrebuješ“ namiesto „Nehovor, čo nechceš.“ Ak by si mali ľudia zobrať z tohto podcastu jedinú vec, mali by sa naučiť hovoriť „ja cítim toto a toto potrebujem“, a nie „Toto si urobil zle.“ 

Dáša: Je pravda, že ľudia, ktorí majú deti, sa hádajú viac? 

Áno, hádajú – a hlavne o iných veciach, o ktorých sa hádali predtým. 

Vo vzťahu je niekoľko míľnikov. Najprv ľudia začnú spolu chodiť, potom bývať, niektorí sa zoberú. A dieťa je najväčším z týchto míľnikov. Ľudia sa začnú hádať o iných veciach. Veci vyjdú napovrch a v prípade, ak sme sa o svojich potrebách nerozprávali, sa všetci cítia nadoraz – niekedy i to dieťa. Partneri riešia nastavenie domácností; to, ako si povedať veci, keď niečo potrebujú, aby ich to navzájom nezranilo. Stáva sa tiež, že ak tam boli nejaké stereotypy v zmysle „žena robí to a muž to“, naraz zistia, že sa to fyzicky nedá zvládnuť. Neskôr prichádzajú typické hádke o blízkosti. Paradoxne v zmysle „Mám ťa málo“. „Málo ma počúvaš, málo o tebe viem“ a podobne. 

Dieťa je obrovský katalyzátor. Všetky rozhovory, ktoré mali prebehnúť predtým a nestalo sa to, sú teraz nevyhnutné.

Adela: Nielen mali, ale ani nemohli, nie? Predtým sme predsa nevedeli, čo všetko príde potom. 

Áno, na rodičovstvo sa dá len ťažko pripraviť. Vopred sme sa však mohli porozprávať o svojich snoch; o tom, čo chceme dosiahnuť. O kariére i túžbe cestovať. O hodnotách, v ktorých chceme vychovávať dieťa, prípadne vieru, ku ktorej ho chceme viesť. To sú veci, ktoré dovtedy nemuseli naraziť na ostré rohy, a naraz vyplávali ako dôležité otázky. 

Dáša: S týmto sa stretávam a považujem to za neuveriteľné. Píšu mi ľudia, ktorí hovoria, že sa nevedia zhodnúť na veciach, ktoré sú úplným základným hodnotovým nastavením. Napríklad otázka, či dávať bábätku jesť mäso alebo nie. Nemusia byť obaja partneri vegetariáni aleboo vegáni, ale mali by byť naučení fungovať spolu a rešpektovať sa. 

Pri konfliktoch je niekoľko vecí, ktoré je nevyhnutné zvládnuť manažovať. Kritiku i defenzívnosť, ale aj opovrhnutie. To je síce silný výraz, ale pomenúva sarkazmus a neochotu počúvať toho druhého či nevôľu seriózne sa rozprávať o niektorých veciach. Môže to vystúpiť ako problém, napríklad ak jeden z partnerov neberie vážne druhého, ktorý je na pokraji spánkovej deprivácie. Kohokoľvek, koho nenecháte 30 dní za sebou neprerušovane sa vyspať, bude prejavovať klinické príznaky depresie. Odolnosť je vtedy nižšia a je potrebné, aby si partneri navzájom pomohli. 

Môže sa tiež stať, napríklad pri spomínanej téme „mäso – nie mäso“, že partnera to buď nezaujíma, a niet sa s kým poradiť alebo majú na to úplne rozdielne názory. Zrazu je systém, ktorý fungoval predtým, že jeden buchne po stole a povie „nerieš to“, nefunkčný, pretože to viac nie je ani o jednom z nich dvoch. Je to o dieťati. 

V takýchto momentoch veľmi chýbajú sociálne zručnosti, ku ktorým by nás mali viesť v škole, ako napríklad schopnosť požiadať o pomoc či vypočuť si toho druhého. 

Adela: Kto nás to mal naučiť? 

Prirodzene sa to učíme z rodiny, doma. Keď pracujeme s pármi, pozeráme sa aj na to a rozprávame sa o tom nahlas. Zásadná otázka je, v čom väzí konflikt. Konflikt je, keď máme potrebu, ktorú sa nám nedarí presadiť a potrebujeme to dať na stôl. Začíname byť hlasnejší, priebojnejší. Za konfliktom je vždy nejaká potreba, bez toho ich ľudia nemajú, načo by to robili. Základ je pomenovať, čo potrebujem a vedieť to sformulovať. 

Keďže ľudia sa prirodzene učia rozumieť svojim emóciám doma, líši sa to pre iný životný štýl z generácie na generáciu. Nie vždy to každému bolo dopriate a nie každý dostal rovnaký základ. 

Schopnosť pomenovať svoje emócie považujem za niečo, k čomu by mali byť ľudia vedení opakovane už od základnej školy. Nestačí povedať „je mi zle“ alebo „je mi dobre“, kľúčové je pomenovanie odtienkov. Napríklad, „Keď odo mňa odchádzaš, bojím sa, lebo som v tom sama.“ Keď si toto vypočuje partner, hneď to vníma inak, ako keď počuje len „Som nahnevaná.“ 

Dáša: Čo je podľa teba konfliktové minimum – základné pravidlá, čomu sa pri konfliktoch vyhýbať? 

Pri partnerských vzťahoch ma najviac zaujal fakt, že takmer 70% problémov sa nedá vyriešiť. Neľakajte sa, pravda vás oslobodí. Keď som na to prišiel ja, mimoriadne sa mi uľavilo. Pokiaľ ide o problémy, ktoré sa vyriešiť dajú, tie časom zmiznú. Ľudia sa však často hádajú o veci, ktoré vychádzajú z osobnosti a charakteristík, ktoré sa menia len ťažko – napríklad zásadné hodnotové rozdiely. 

Pri tej riešiteľnej tretine je zásadné dospieť ku kompromisu. Povedať si navzájom o svojich potrebách; pomenovať, za akú hranicu už nepôjdem. Avšak pri neriešiteľných konfliktoch, kde je napríklad jeden extrovert a druhý introvert, sa partneri aj tisíckrát vrátia k tomu, že jeden chce viacej chodiť na párty a druhý nie. V tomto prípade sa naozaj musíte vedieť hádať a okrem pomenúvania potrieb nekritizovať a radšej hovoriť cez vlastné pocity. Alfa a omega je nehovoriť „ty si taký a robíš toto“, ale „ja by som potrebovala“, prípadne „keď robíš toto, ja sa cítim takto.“ 

Zvyčajne nasleduje defenzívnosť v zmysle „ja som to myslel inak, ale…“ Vo virvare „bojovej vravy“ však neexistuje iné východisko, ako priznať minimálne tú emóciu. My nie sme iní od dieťaťa, ktoré učíme narábať s emóciami. Môžeme povedať „Vidím, že si unavená“, prípadne „Chápem“. 

Dobrý príklad je, keď je manželka vyčerpaná v prvý rok po pôrode. Manžel príde domov a ona mu povie, že by veľmi potrebovala dovolenku – obaja sú si pritom vedomí, že na to teraz nemajú peniaze. Prvé, čo to urobí v manželovi, je úzkosť a pocit, že je neschopný. Pravdepodobne zareaguje v duchu „Načo mi to hovoríš, veď vieš, že nemáme peniaze a ešte sa teraz cítim aj úplne naprd.“ A v tomto bode skončili. Namiesto toho môže povedať „Vidím, že si unavená.“ Aj šesťročné dieťa, aj tridsaťročný človek pochopí, že peniaze na dovolenku nie sú. V skutočnosti však túži po reakcii a rezonancii „Áno, vidím ťa“. O to viac v situáciách, keď máte malé dieťa a ste s partnerom menej v kontakte. 

Veľmi odporúčame „date night“ aj keď to nie je vždy možné. No keď sa dá, skúste to, napríklad s baby monitorom na stole, keď bábätko spí. Oblečte sa, objednajte si niečo na jedenie a urobte si zážitok, vďaka ktorému budete v kontakte. 

Dáša: Áno, osobne si spomínam na situáciu, kedy sme s Pecom boli asi týždeň u našich a mali sme medzi sebou nevyriešený konflikt. Tým, že sme nemali čas a priestor si to osamote vykomunikovať, to len bublalo a zhoršovalo sa to. Nakoniec sme šli spolu kočíkovať, keď malý spal, porozprávali sme a bolo dobre. Veľmi sme to potrebovali. Nebolo to síce rande, ale prechádzka v lese s kočíkom, no veľmi to pomohlo. 


Mne v hlave uviazol obraz, ako sedíme s Jankou o polnoci na kachličkách v kúpeľni. Rozprávali sme sa, až som konečne nadobudol pocit „Bože, ja ťa opäť poznám“. Keď mám predstavu o psychologickom svete svojho partnera, je to do veľkej miery definícia priateľstva vo vzťahu. Veľmi pomáhajú tzv. rituály spojenia, to znamená, aby boli partneri predvídateľnejší. Nejde nevyhnutne o romantiku, ale o momenty počas dňa, kedy zistíme, čo sa deje vo svete toho druhého, také tie „polnoci na kachličkách“. Tvorí to základ vzťahu a pôsobí to preň aj protektívne. 

Keď sa pozriete na dlhodobo úspešné vzťahy, majú spoločné jedno. Tí ľudia sa od seba nikdy nevzdialili. Ak aj načas išiel jeden doprava a jeden doľava, vždy si nakoniec našli kontakt a spojenie. Vedeli, čo sa deje v tom druhom.

Adela: Ako šprtka (smiech) som počúvala tvoj webinár, kde si hovoril, že sa nám v časových periódach menia hodnoty a osobnosti. Chceš mi povedať, že ten Mišo, ktorého mám doma, bude za desať rokov iný? 

Niektoré veci len ťažko podliehajú zmene, napríklad temperament. Veľmi dobrý príklad je, použijúc odborný význam, „odborná reaktivita“. To znamená, ako rýchlo reagujem na emócie a podnety. Temperament označuje vrodené časti osobnosti neurologického charakteru, s ktorými sa ťažšie niečo robí. Toto máme dané. Máme veľa šedej kôry, naučíme sa to pomenúvať, kontrolovať, ale ten základ, ako reagujem, ostane. A preto táto časť tvojho partnera ostane pravdepodobne rovnaká. 

Mení sa však veľmi veľa ďalších vecí. Ľudia rastú skúsenosťou, zraneniami. Keď sa pozrieme na spokojné dlhodobé vzťahy (musia byť aj spokojné, nielen dlhodobé – pretože tie vedia byť aj peklo) v perspektíve desiatich, dvadsiatich, tridsiatich rokov, sú to iní dvaja ľudia. Stále však majú láskyplný vzťah postavený na záujme a ochote vypočuť si jeden druhého a robiť kompromisy. 

Ďalším znakom je schopnosť vedieť sa hádať. Pri tejto téme som ešte nespomenul, že čím dlhšie jeden druhého poznáme, tým viac sme schopní zaplavovať sa emóciami. Poznáme svoje citlivé miesta; vieme, kam udrieť. Výskumy potvrdzujú, že keď nám pri hádke vystúpi tep nad sto, naša schopnosť racionálne uvažovať bledne a vystupujú do popredia iné veci. Vtedy jediné, čo pomáha, je odísť na 20 minút preč a riešiť v hlave niečo iné ako hádku. Tie páry, ktoré sa toto naučia, sa majú lepšie. 

V zásade platí, že čo nie je na stole, predstavuje nebezpečenstvo a naopak. Ak sa navzájom porozprávame o svojich snoch, šanca, že jeden z partnerov jedného dňa povie: „Mne s tebou ušiel život“, je oveľa menej pravdepodobná. Bez dialógu si ani nemusel uvedomiť, že chce niečo iné. Často sú to pritom veci, ktoré sa dajú splniť, ak je to dôležité, napríklad nejaká časť kariéry či cestovanie. Prípadne sa stane, že chýba spoločný zmysel a zistíte, že vo vašom vzťahu chýba „My“. Paradoxne, niektoré vzťahy, ktoré sú pod paľbou (napríklad vyšli z ťažkých rodinných podmienok), sa vedia „spiknúť“ a vytvoriť spojenectvo. Našetria si spoločne na vlastný byt, rozhodnú sa zabojovať o nezávislosť od rodičov. 

Každopádne ľudia sa vyvíjajú a áno, rátajte s tým, že budete jedného dňa žiť s iným partnerom. 

Dáša: Teraz som si spomenula, že keď sme s Pecom začínali spolu chodiť (čo bolo pred 14 rokmi!), povedala som mu: „Peco, ak neskôr nebudeš, aký si teraz, ja už s tebou nebudem.“ Bola som veľmi zaľúbená a túžila som potom, aby to pretrvalo. Bola som presvedčenáá, že ak to prestane byť takéto, nastane rozchod. Už sme iní. Našťastie. (smiech)

Toto vieme s istotou, že prvá fáza vzťahu, zvyčajne 12 až 18 mesiacov, je hormonálna. Keby som začal menovať všetky hormóny a neurotransmitery, ktoré v tom hrajú rolu, neskončíme. Príroda nás síce vybavila autopilotom, dôležitý je však prechod k fáze „Po“, kedy sa naučíme hovoriť o veciach a kedy nám intenzívne emócie už nepomáhajú. Zamilovanosť má však kľúčovú úlohu vo vzťahu; vytvára bázu. Keď chcem zistiť viac o povahe vzťahu, veľa mi napovie, ako partneri hovoria o jeho začiatku. Z ten bázy čerpáte celý život – čo sa vám páči na tom človeku, ako ste sa spoznali, čo vás na ňom fyzicky priťahovalo. Zásadne nehovorím, že zaľúbenosť je nezmysel, naopak, je to dôležitý základ, akurát sa potrebujeme naučiť z neho prejsť do reality. 

Dáša: Môžeme si fázu zaľúbenosti ešte zopakovať? 

Už asi nie. Jedine s iným človekom. Pokiaľ hovoríme o adrenalíne a týchto pocitoch. V tom úvode sú však aj iné vrstvy – ako spoznávanie, pocit blízkosti a intimity. A toto sa môže zopakovať, napríklad aj po pôrode, keď sa vaše roly menia v otca a matku. Je to niečo nové a nesie to v sebe isté vzrušenie. Napríklad aj sex po pôrode. 

Dieťa môže diktovať veľa vecí, ale nemusí diktovať, ako často má mať pár sex, čo ponúka bázu pre spiklenectvo. Využijú 30 minút, kedy dieťa spí a majú spoločný čas. 

Adela: Keď už si túto tému nahryzol, poďme k nej bližšie. Zrejme to už nie je ako predtým a aj potreby jedného i druhého sa líšia. Akú veľkú rolu hrá sex po narodení dieťaťa?  

Dáša: Poznám páry, ktorým to nešlo počas tehotenstva a ani počas prvého roku s dieťaťom. Dá sa fungovať aj bez toho? 

Vstupuje do toho niekoľko faktorov, niektoré sú hormonálne, niektoré psychologické. Keď hovoríme o tých hormonálnych, niektorým párom príde sex v tehotenstve zvláštny, a niektorým naopak sexy. Je to veľmi individuálne. 

Cieľ matky prírody je, aby ste splodili dieťa a odovzdaním génov plníte najdôležitejšiu úlohu svojho života. Po narodení dieťaťa príroda nemá veľký záujem na tom, aby ste mali druhé dieťa príliš skoro. Zároveň som presvedčený, že žiadne nové dieťa nechce, aby jeho rodičia mali sex (smiech). Tiež sme živočíšny druh, ktorý nemá ruju a máme väčší vplyv na to, kedy budeme mať dieťa.

Odporúčam, zvlášť ženám, aby ste k sebe boli nežné a neprepadli hneď panike. Vstupujú však do toho aj ďalšie veci, ktoré to môžu komplikovať. Sex je pre nás do veľkej miery aj identita. Sex veľmi zľahčuje vzťahy, dáva im intimitu a kontakt, ošetruje konflikty. Ak sme boli sexuálne bytosti, mali sme sa veľmi radi a bol to prejav lásky, a zrazu ho nie sme schopní, môže nás to veľmi vystrašiť. Prichádzajú pochybnosti typu „Starnem?“. Dôležitejší míľnik ako rodičovstvo však vo vzťahu nie je, a preto sa v tom treba uvoľniť. 

Týmto prehovorím viac k ženám: Sexualita má viaceré podoby a narodenie dieťaťa môže zmeniť spôsob, akým ju vyjadrujete. Mám však dobrú správu – výskumy potvrdzujú, že tento vývoj je skôr k lepšiemu. S pribúdajúcim vekom, konkrétne po tridsiatke, začnete menej riešiť svoje telo. Prestanete ho objektivizovať a používať ho ako nástroj pre niekoho. Ste skúsenejšia, uvoľnenejšia. 

Je úplne normálne, že niekomu to po príchode dieťaťa trvá tri mesiace a niekomu dva roky. Pracoval som s pármi, ktoré mali obavy, že už sa po dvoch rokoch nedokážu spolu intímne zblížiť, a zrazu sa to nečakane zmenilo k lepšiemu. Dostali sa do bezpečnejšieho prostredia, ustálila sa domácnosť a stres. Nehovorím, že máte čakať dva roky, skôr zdôrazňujem, že je to individuálne a aj žena, aj muž si zaslúžia priestor na fyzické a psychické hojenie, na opätovné spoznanie svojho tela. 

Prirodzený je aj strach o partnera, obava, že sa už nedostaneme do jeho blízkosti. Ak cítite, že priateľstvo vo vašom vzťahu nie je silné, je to relevantná obava. Ošetrenia priateľstva je najviac sexy a rád opakujem citát: „Každá pekná vec, ktorú vo vzťahu urobíte, znamená predohru.“ Ak sa obávate, že o toho druhého prídete, ak nebudete mať fyzický kontakt, naplňte vzťah iným druhom kontaktu. Keď nič iné, udržte si fyzickú blízkosť. Pozrite si spolu film, dotýkajte sa, spite spolu v posteli. Pokiaľ sa dá, nevzdávajte sa vzájomnej fyzickej blízkosti. Doprajte si ju, aj keď to nepovedie k sexu. Zabráni to odcudzeniu. 

Adela: Ak obdobie bez sexu trvá už takmer dva roky, zrejme nepôjde ľahko začať odznova. Asi to nevyzerá tak, že večer si povieme, dnes na to už vhupsneme? 

Dáša: Inými slovami, ako to opäť rozbehať? 

To, čo je na stole, bolí menej ako to, čo potláčame s vierou, že časom sa to nejako vyvrbí. Naraz pred nami stojí Mount Everest intimity a otázka, čo robiť, keď už toho druhého vlastne ani nepoznám.

Prvá zásada znie: Zaujímajte sa o psychologický svet toho druhého. Ak ste to pred narodením dieťaťa nerobili, naučte sa to. Ako začať? Spýtať sa: „Ako si sa mal/a?“ A počúvam. Neradím, neriešim, nekomentujem. Ak sa vám vzájomné zdieľanie (aj pozitívneho, aj negatívneho) podarí aspoň raz za deň, takmer zaručene sa nevzdialite jeden druhému do miery, aby ste neskôr mali pocit, že sa milujete s cudzincom. Výskumy jednoznačne potvrdzujú, že priateľstvo a intimita sú spojené nádoby. Môže to byť váš malý rituál, ktorý si ako pár doprajete, aj keď sex ešte bolí alebo naň nemáte čas. 

Niektoré ženy doslova omdlievajú pri predstave sexu po pôrode, najmä pokiaľ zažili traumatický priebeh. Preto druhá zásada znie, aby ste si zvedomili svoje telesné obmedzenia. Niekedy duša chce, ale telo nedovolí. Toto sa týka najmä žien, ale nie nevyhnutne. Náročnosť fungovania v domácnosti sa môže zmeniť do miery, že ssú grogy obaja partneri. Zvyčajne to značí, že partner je v tom s vami a môžete sa mať aspoň radi za to, že si navzájom pomáhate. 

Dáša: Niekedy to nemusí byť ani trauma z pôrodu, ale pre obrovskú únavu ženy vnímajú sex ako rozmar, ktorý si nemôžu dovoliť a radšej si namiesto toho doprajú sprchu a spánok. 

Áno, v živote máme rôzne obdobia. Spätne sa vám môže zdať, že to pri deťoch zbehlo rýchlo. Ale keď ste vtom a zažívate deviaty mesiac po pôrode, môžete sa úprimne obávať, či sa ešte stretnete a či ešte budete mať priestor na spojenie s partnerom. Vtedy veľmi pomáha vyložiť karty na stôl a priznať si, že je to teraz so sexom inak, ako zvyklo byť. Často aj partner so šokom pochopí, že partnerka by sex aj chcela, ale nemôže. Preto apelujem na ženy, aby prizvali svojich partnerov do svojho sveta po pôrode, aj do rodičovstva. Hovorte o tom, povedzte, ako to v tom momente máte: „Chcela by som sa s tebou milovať, ale momentálne si to fakt neviem predstaviť, lebo som neskutočne vyčerpaná.“ Ak to, čo cítite, nebudete komunikovať, partner si to môže vyložiť ako jeho zlyhanie. 

Strach nás ešte viac oddeľuje a neumožňuje nám opätovné spojenie. Zároveň má väčšie oči ako to, čo sa reálne deje. Ak vyjadríte záujem aspoň o fyzickú blízkosť, druhému je jasné, že stále máte oňho záujem. 

Dáša: Vedia sa ľudia rozprávať o sexe? 

Paradoxne, v týchto momentoch získavajú ľudia príležitosť konečne sa úprimne porozprávať o tom, čo ich vzrušuje a priťahuje. Je v tom potenciál zásadne otočiť intimitu partnerov pozitívnym smerom. 

Pokiaľ však budete odmietať partnera bez vysvetlenia, môže to byť pre oboch bolestivé. Vy sa budete báť to robiť a on, na druhej strane, sa môže cítiť dotknutý odmietnutím. To platí aj keď nemáte dieťa. Odmietajte nežne a vysvetľujte prečo. 

Platí to isté, čo aj pri hádke. Ak z nej odídete bez vysvetlenia len s buchnutím dverí a za sebou zanecháte ticho, je to iné, ako keď vysvetlíte, že odchádzate, aby ste si zobrali čas. To isté platí pri sexe. Môžete povedať: „Teraz mi to nejde, ale skúsme to v piatok, keď budeme mať babysittiing“. Vtedy ten druhý uvidí, že máte záujem vrátiť sa do intimity, čo je úplne iný pocit.   

Adela: Na svojom webinári si povedal jednu vec, a to: „Bozkávajte sa šesť sekúnd vkuse:“ My sme to skúsili a celkom to fungovalo (smiech). 

Dáša: Ako to funguje? Ako predohra? 

Adela: Keď už sa bozkávaš tých šesť sekúnd, nakoniec si povieš: „No dobre.“ (smiech) 

Vravel som si, že to znie ako rada z časopisu Cosmopolitan a chvíľu som mal aj pochybnosti, či som to mal vôbec spomínať. Ale keď vidím, že to zafungovalo, už to budem hovoriť stále (úsmev). 

A keď sme pri technických radách, objavujte svoje telo. To platí opäť pre ženy. Môže vám to prísť zvláštne sa k sebe vrátiť, keď sa stále staráte o dieťatko. Zvykne to pomôcť aj v preklenutí obdobia, keď partnerský sex nie je možný. Pokiaľ to len trochu ide, skúmajte, čo vám je príjemné. Pomôže vám to zmierniť šok z obnovenia intimity s partnerom, znova sa napojiť na svoju sexualitu. 

Dáša: Ak je problém hlbší a tento typ praktických rád nepomáha, aký je ďalší postup? Na koho sa treba obrátiť? 

Závisí, s čím konkrétne potrebujete poradiť. Pároví terapeuti používajú rôzne metódy a postupy, v zásade sú však niektoré veci podobné. V prvom rade potrebuje odborník porozumieť tomu, ako vzťah vznikol a s akým problémom za ním ľudia prichádzajú a akú majú nenaplnenú potrebu. Terapeut vystupuje ako ombudsman a moderátor, ktorý sa bez asymetrie postaví za potreby oboch ľudí. Aby to urobil, musí im porozumieť. 

Ak ľudia prídu fyzicky až do terapeutickej kancelárie, je to základ, na ktorom sa dá pracovať. Pokiaľ má aj jeden z nich pocit, že to nemá zmysel, stále sa s tým dá pracovať, pretože prejavil aspoň minimálnu motiváciu. 

Dáša: Musia tam byť obidvaja? 

Áno. Jednoznačne. Obidvaja sa pritom musia cítiť bezpečne a vypočutí. Neznamená to však, že im len fúkate rany, musíte sa vedieť zastať jedného aj druhého a pomôcť im prekladať pocity, ktoré si v konflikte nie sú schopní povedať. 

Veľmi dôležité je pochopiť rozdiely, ktoré si jednotlivci nesú z rozdielnych rodinných zázemí. Jedného môže niečo desiť, druhého nemusí. Osobne preferujem diadický prístup, to znamená, aby si dvojica našla spôsob, ako komunikovať tak, aby si to odniesla aj domov. Väčšinou pracujeme na živých veciach, ktoré sa odohrali nedávno, napríklad na poslednej hádke. Spoločne sa snažíme prísť na konverzáciu, ktorá sa mala udiať namiesto tej hádky a spôsob, ako bezpečne pomenovať svoje pocity. Skúmame hĺbku pocitov, odkiaľ pochádzajú a kde majú príčinu. 

Moderujem aj diskusie, v ktorých partneri prichádzajú na to, aké majú spoločné aj nevypovedané sny, pretože práve tu môže väziť spomínaných 70% neriešiteľných problémov. Niekedy partner vie, že ten druhý by chcel ešte pracovať či cestovať, ale často sa za tým skrývajú aj hlbšie príčiny, ktoré si nedovolí sformulovať nahlas. V tom moderátor môže pomôcť, sformuluje hypotézu a overuje si v diskusii, či to tak aj je. „Takto ste to mysleli? Toto ste chceli povedať svojmu partnerovi?“ 

Niekedy stačí, že sa naučia zastaviť hádku v bode, kedy si ešte neubližujú. Lebo keď si to neustriehnu, s danou témou sa spoja aj všetky zlé veci, ktoré si povedali a nechceli. 

Dáša: Praktická otázka. Ak má pár malé dieťa, prídu aj s ním? 

Áno, aj momentálne mám pár, ktorý ku mne chodí s kočíkom. 

Dáša: Tie deti to vnímajú? 

Snažíme sa to nastaviť na spánok. Nemusíme si to ale predstavovať ako veľkú drámu. Ak sa schyľuje ku konfliktu, pokúšame sa to nahradiť niečím bezpečným. 

Každopádne radšej vyriešime technikáliu s dieťatom, akoby mali čakať príliš dlho.

Adela: Dá sa tam chodiť aj preventívne? 

Aktuálne niečo také pripravujem. Ako pripraviť svoj vzťah na rodičovstvo, pretože ja by som bol veľmi vďačný, keby som toto niekde videl, prípadne sa k tomu kedysi vedel dostať. Niekedy sa vzniku strachov vyhnete už len tým, že viete, čo vás čaká. Prirodzene sme zvládli v živote veľmi veľa, niekedy si stačí len nepriťažovať strachmi. 

Verím tomu, že pravda oslobodzuje a lieči. 

Adela: Každopádne akceptácia toho druhého je zrejme dlhší proces. 

Na svojich webinároch vždy radím ľuďom, aby hovorili cez svoje potreby a cez „Ja potrebujem“. Očakávania sú veľmi toxická vec. Nemať očakávania je oveľa lepšie. Nahraďte ich potrebami. 

Aj nám doma veľmi pomohlo začať sa pýtať: „Čo potrebuješ?“ To viete povedať aj v najväčšej hádke. Vyhodí vás to z koľají a umožní sa opäť pozrieť na seba. 

Dáša: Čo sú tri veci, ktoré by si mal poslucháč či poslucháčka odniesť z tohto rozhovoru? 

1) Nikdy nestraťte o tom druhom prehľad. Pýtajte sa, zaujímajte sa. Nesnažte sa hneď poradiť a riešiť. Raďte, keď si ten druhý radu pýta. Niekedy úplne stačí pomenovať pocity toho druhého. „Áno, ja vidím, že si unavená.“ Tie páry, ktoré sa vyventilovali a naučili sa tomuto typu rozhovorov, sa spoločne zaštítili voči vonkajšiemu svetu, čo sa ukazuje ako silný ochranný faktor pre vzťah. 

2) Naučte sa hádať. Vždy hovorte cez svoje potreby. Nechoďte do kritiky ani do defenzívy, zbytočne nevysvetľujte. Ak vám búši srdce, odíďte. 

3) Platí: Čo je na stole, to sa počíta. Veci a pocity, ktoré pomenujeme nahlas, nám dávajú pocit spolupatričnosti a vytvárajú „My“. Bojujú tiež proti strašiakom vo vzťahu. 

Adela: A bonusový tip: Bozkávajte sa šesť sekúnd so svojím partnerom. 

Ešte lepšie: Spiknite sa za sex! 

Adela: Tento diel nazveme „Spiknite sa za sex.“ 

Related Post

Leave A Comment