Keď som robila anketu o utekajúcich deťoch na odrážadle, výsledok ma prekvapil. Ako som sa predierala vašimi odpoveďami na otázku, aká motivácia je za tým, že tie deti utekajú, dominovala tam radosť z rýchlosti, túžba po slobode, flow alebo hra na naháňačku. A keď som videla tieto krásne dôvody, uvedomila som si, že pohľad “oni nám utekujú” je totálne jednostranný a absolútne nevystihuje podstatu. Ich rýchlosť a naša pomalosť sú rovnako veľké problémy, závisí len od uhla pohľadu.

Navyše až 80% z odpovedí bolo, že ste sa s tým tiež stretli. To len potvrdzuje, že je to úplne bežné správanie. Poďme teda zabudnúť na presvedčenie, že deti, čo to robia sú neposlušné a vzdorovité. Sú len deťmi.

Jedným dychom však dodávam, že je to zároveň otázka ich bezpečnosti. Deti na odrážadlach ešte nevedia odhadnúť nebezpečenstvo a hlavne, keď sú vo flow úplne zabudnú na okolitý svet. Poďme si teda zdieľať, ako s tým pracovať. Toto sú moje stratégie a budem rada, ak sa podelíte o svoje.

Rada Vinnieho vezmem na bezpečné miesto, kde si môže užívať rýchlosť, slobodu a flow. Toto je ideál. Vinnie rád chodí napríklad na Zlaté piesky, kde to pozná, nechodia tam autá a ja tiež nemusím byť v strehu. No u nás je odrážadlo používané denne miesto kočíka, takže toto je len občasné riešenie.

Väčšinou chodíme po chodníkoch, ktoré sa skôr či neskôr pretnú s cestou. Vzdialenosť, v ktorej sa cítim ešte bezpečne, keď sa odo mňa vzdiali závisí aj od toho, ako pozná prostredie a kam som schopná dokričať a dobehnúť. A ku koncu môjho tehotenstva sa táto vzdialenosť rapídne zmenšuje :). 

Od malička je naučený zastaviť pred každou cestou a pozrieť sa, či nejde auto. Mal asi rok a pol, keď ho to bavilo tak, že sme boli len pred domom a čakali, kedy pôjde nejaké auto, aby sa mohol dať nabok a počkať.

Okrem toho máme vždy dohodnuté check pointy, kde ma počká. Funguje mi to lepšie ako dohoda, že môže ísť len tak ďaleko, aby na mňa videl. Príde mi to málo konkrétne, navyše keď ide popredu, som mu za chrbtom, tak je prirodzené, že ma predsa nevidí. A mne sa nechce ho okrikovať, aby sa obzrel, či ma ešte vidí. Dohodneme sa vždy, že ma počká pri ďalšej lampe, pri modrom plote, pred prechodom. Super je, že môže ísť ako rýchlo chce, je to pre neho zároveň hra a lepšie spoznávame okolie.

Zároveň vie vopred, čo sa stane, ak nepočká na dohodnutom mieste. Najskôr ho upozorním a ak sa to opakuje, beriem odrážadlo. Nie preto, aby som ho potrestala, ale preto, že mi nepríde bezpečné, aby v tej chvíli na ňom išiel a tak to aj komunikujem. Verím, že cítite ten rozdiel.

Len raz sa stalo, že by som musela odrážadlo zobrať. Bolo to v situácii, keď sa pretekal s kamošom a keďže má obdobie, že musí byť všade prvý, bolo to silnejšie ako naša dohoda. Na zastávku som niesla odrážadlo v ruke a keď sme vystúpili odsúhlasili sme si pravidlá a mohol zas ísť. Odvtedy sa to vlastne nezopakovalo.

A ešte jedna dôležitá vec mi napadla. Keď zastaví na dohodnutom mieste a čaká, ocením to, poďakujem. A keď sa dá, tak s ním pobehnem. Chápete, oni sú rýchli, my pomalé. Naša rýchlosť nie je tá jediná správna a ochota hľadať prieniky v našich potrebách je prejav, ktorý si zaslúži vyzdvihnúť a oceniť.

Vinnie jazdí na Foxie 12 od bikeup.rent a prenajatý už máme aj bicykel Foxie 14, na ktorom si trénuje pedálovanie a rovnováhu.