Adela: Dnes tu máme Andrea Vadkerti, bývalú moderátorku hlavného spravodajstva na Markíze, tvár Vadkerti talkshow na STV a tvorkyňu úspešnej talkshow Portrét. Na jej otázky odpovedalo vyše dvetisíc ľudí a za svoje televízne rozhovory s Larrym Kingom a Nicholasom Wintonom získala novinárske ceny. V tom čase už mala dve deti. Narodili sa tesne po sebe, po trinástich mesiacoch. Andrea balansovala na hrane kariérnej aj osobnej krízy a takmer sa jej rozpadlo manželstvo. Tieto skúsenosti ju priviedli k absolútnej zmene života. 

Vrhla sa do podnikania, odišla zo Slovenska, s rodinou sa sťahovali za manželovu prácou. Nezostala však ženou v domácnosti, naopak, rozvíjala svoju kariéru, aby pre ňu fyzické miesto nebolo obmedzením. V Singapure porodila svoje tretie dieťa a dokončila malý doktorát z aplikovaných neurovied. Žije striedavo vo Francúzsku a na Slovensku a klientov má všade po svete. Rozprávať sa s ňou budeme o živote, životných križovatkách a o egu, ktoré vie byť skvelým sluhom, ale zlým pánom.  Andrea, čo by ste chceli,  aby o vás tí, čo nás počúvajú, vedeli?

Že nie som taká prísna, ako vyzerám. Mám v sebe väčší kus normálnosti ako nenormálnosti a veľmi rada pomáham druhým ľuďom. Niekedy si ani nevšimnem, že už pomáham viac im ako sama sebe. Postretli ma všetky strasti, strachy a starosti ako každú zdravú normálnu ženu. Netreba sa ma báť.

Adela: Ľudia vám bežne hovoria, že sa vás boja?

Áno. Dnes som si bola vyberať okuliare a moje deti, dvaja tínedžeri, mi povedali: „Nie, že si zasa vyberieš také prísne.“ Viem, že vzbudzujem rešpekt, je vo mne niečo, čo si ľudia všimnú. A keď ste typ, ktorý si všimnú, väčšinou sa postoje k vám vychýlia do extrémov. Buď vás až nekriticky zbožňujú alebo nenávidia. Zvykám si na to celý život.

Predpokladám, že to súvisí aj s vaším pôsobením v televízií. 

Áno. Na odľahčenie poviem jednu príhodu ešte z minulého storočia. Keď som hlásila správy, písal sa rok 1996 (boli ste už na svete?). Zakladateľ televízie Pavol Rusko (vo svojich šuštiakových nohaviciach) s kolegami vybrali na obrovskom castingu spomedzi tisícok uchádzačov do hlavného spravodajstva asi štrnásť ľudí. Z toho dve mali byť hlavné ženské tváre: Aneta Parišková a ja.

S Anetou sme sedeli v maskérni, keď za nami prišiel Pavol Rusko. Objal nás odzadu a ako sa na nás pozeral v odraze zrkadla, povedal: „Ako dobre sme vybrali!“. Pýšili sme sa ako pávice. Boli sme mladé dievčatá, ja som mala dvadsaťdva rokov, Aneta o rok viac.

„Dobre sme vybrali,“ pokračoval Rusko. „Vedeli sme, že jedna má byť za múdru a druhá za krásnu.“ Pozrel sa na mňa: „Ty budeš za múdru“ a keď sa pozrel do modrých blankytných očí blondíny Anety, dodal: „A ty za krásnu.“ Mali ste vidieť blesky v našich očiach. Odhad mal však dobrý, na divákov to zafungovalo a táto nálepka s nami ostala.

Mňa vždy posielali na ťažké veci, napríklad reportovať vojnu v Juhoslávii či krízu v Bahrajne (vtedy sme ešte chodili do terénu), kým Aneta chodila na Pevnosť Boyard, kde bolo treba reprezentovať. Myslím, že ani jednej z nás to nelichotilo. 

Adela: V televízii ste pôsobili v dobe, keď sa ešte vyberali ženské tváre, aby tam vôbec nejaké boli. Na rámovanie „jedna za peknú, jedna za múdru“, sa dnes pozeráme s hrôzou. Ako spätne hodnotíte vtedajšie postavenie žien v televízii?

Svet bol v tomto smere zaostalejší a surovejší, zďaleka nie taký liberálny. Dnes by ste mohli Ruska za jeho slová pomaly žalovať. Vtedy sme boli vďačné za príležitosť, navyše v spoločnosti to bolo zaužívané. Moje vtedajšie kolegyne hlásateľky by o tom vedeli hovoriť. Vždy sme museli byť upravené, učesané, distingvované, „chrumkavé“. Iné tváre sa neukazovali a zlyhania sa nepripúšťali. Archetypy boli v mediálnom prostredí silné, žena bola reprezentatívna ikona, kým zobrazovanie profesionálnosti bola doména mužov. Svet bol však vykrivený aj do druhej strany. Vždy sme boli lepšie platené ako naši mužskí kolegovia. Honoráre za živé výstupy či moderovanie boli na mediálnom trhu niekoľkonásobne väčšie za tvár Vadkerti ako tvár Repčíka. Myslím, že do dnešného dňa sa to veľmi nezmenilo. 

Poviem vám niečo osobné. Ľudia biologicky nie sú určení na to, aby sa vrhali ku zmenám. Telo a myseľ vnímajú zmenu ako ohrozenie. Existujú však jedinci, ktorí sú náchylnejší k zmene. Ja som inkubátorové dieťa a vôľa prežiť každú situáciu ma naučila nebrániť sa zmenám. Dlho som žila v presvedčení, že ma ani nevyčerpávajú. Driapanie hore po udalostiach, ktoré ma dali dolu, som mala vžité. Ivan Lendl sa ma raz spýtal, čo ma ženie vpred. U mňa to bol vnútorný pocit, že život sa okolo mňa deje a že žijem naplno. Po štyridsiatke a narodení najmladšieho syna Filipa, však prišiel zlomový moment. Dohnali ma hormóny aj vek a prešla som si syndrómom vyhorenia. Uvedomila som si, že od istého veku som si iba nahovárala, že mi každá zmena prospieva. Nepripúšťala som si, že v skutočnosti ma zmeny oberali o energiu a sústredenie. Aby som si to uvedomila, musela som stratiť vitalitu a zosadnúť na zem.  

Adela: Od moderátorskej činnosti ste prešli ku koučingu, čo je vaše aktuálne povolanie. Kým predtým ste sa pýtali na obrazovke, teraz sa pýtate skôr intímne. Aj sama ste hovorili, že ten prechod nebol úplne jednoduchý. Vedeli ste, čo už nechcete robiť, ale ešte ste nevedeli, čo chcete robiť. Ako ste na to prišli? 

Aj mňa samotnú vystrašilo, keď som prestala vedieť, čo mám robiť; ako si upratať kariéru, život. Veľmi ma vyrušovalo a miatlo, že si neviem dať odpovede na svoje otázky. V živote som takých momentov mala len málo a znamenalo to pre mňa, že som sa stratila. Dnes, keď niečo neviem, už sa nebojím. Musela som si tým však preskákať. 

Prvé dieťa som mala v tridsiatke, druhé o rok na to. Tým, že išli rýchlo za sebou, ma starostlivosť o ne veľmi vyčerpávala. Veľmi som sa bála, či sa mi podarí vrátiť späť na kariérnu koľajnicu, na ktorú som bola zvyknutá, ba bola som s ňou až zrastená. Pýtala som sa samej seba: „Kým budem, keď nebudem robiť robotu, ktorá ma baví?“ 

Rozprávam o období, kedy som dostala v STV od Richarda Rybníčka príležitosť robiť prvú dennú talkshow: „Andrea, tu máte 14 miliónov a troch ľudí z STV. Máte na to štyri a pol mesiaca, aby ste to rozbehli. Dáte to?“ Bola to obrovská profesná pocta, a zároveň silný záväzok a pocit zodpovednosti. Nikto z nás nevedel, ako to robiť. Na materskú som odchádzala v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď už som sa v strižni na seba nemohla pozerať (dcéra sa narodila v septembri 2005). Vyhupla som z obrovského tempa a vypätia, kedy sme nahrávali aj tri diely za deň, čo je trikrát jedenásť hostí na hĺbkové rozhovory a trikrát 65-členný komparz, ktorý sa do talkshow zapájal tiež. Nevedela som si predstaviť, že sa tam nevrátim, moja ambícia bola veľmi silná. Hovorila som si, že všetko sa dá zvládnuť. V Amerike majú ženy aj štyri deti, napriek tomu robia televízne moderátorky. Keď to dokázali ony, dokážem to aj ja. To bolo veľmi hlúpe. 

Mala som strach a pýtala som sa: „Podarí sa mi vrátiť? Bude ma ešte niekto chcieť teraz, keď som sa zmenila, pribrala som, mám vačky pod očami a aj kvalita vlasov, na ktoré som bola vždy mimoriadne pyšná, sa zhoršila?“  Do toho tam boli dve deti, ktoré ma potrebovali. 

Zo začiatkov materstva si takmer nič nepamätám. Všetko sa mi zlialo do masy a hanbila som sa za to. Pri Sophie som ešte robila knihu narodenia a fotky, Ralph už nič také nemá. Nepamätám si ani jeho prvé slovo. Spomínam si len na stresujúce momenty, kedy si Sophie zlomila zub a Ralph si takmer rozbil hlavu. Vtedy to bol jeden veľký stres, s mužom sme hrali o prežitie. A v tomto stave zmätenosti som sa pre strach o svoju kariéru trepala späť.

Bolo pod moju úroveň, aby som sa doprosovala, tak som vzala prvú ponuku – reláciu Dámsky magazín (dnes Dámsky klub). Dievčatá, ktoré to robia, ľúbim a snáď mi odpustia, že v mojich očiach spravodajkyne to bola skôr podradná práca. Mala som sa rozprávať o háčkovaní, keď som v skutočnosti od týchto tém chcela odísť. Myslím si však, že ma to zachránilo. Pri príprave som nemusela robiť hĺbkovú investigatívu, čo ma ukľudňovalo. 

Návrat však nebol nevyhnutný, vlak by mi neušiel. Asi by som aj urobila lepšie, keby som sa pri dvoch malých deťoch, ktoré som mala posebe, neponáhľala, dnes už to však nezmením. Vojto Hron, vtedajší majiteľ produkčnej spoločnosti Maya a môj neskorší mentor, ma varoval, nech to nerobím. Neverila som mu. Pri treťom dieťati som sa zariadila inak.

Neskôr ma už práca na Dámskom magazíne a podobných formátoch nenapĺňala. Stále som dúfala, že sa mi ešte pritrafí veľká televízna výzva, v tom období však na trh prichádzali najmä licencované formáty typu Superstar, ktoré som nikdy robiť nechcela a ani na to nie som vhodný typ. Nechcela som sa vrátiť ani do časovo náročného spravodajstva. Brala som niečo medzi, a to ma neuspokojovalo. 

A tak som sa síce vrátila, ale s kariérou som spokojná nebola. Mala som dve malé deti a aj s výpomocou to bolo veľmi náročné. Začalo nám to škrípať aj vo vzťahu. Môj muž mal rozbehnutú kariéru a ja som o sebe pochybovala, že som na materskej osprostela, vykojila si mozog. Normálne som dosť sebavedomá žena, ale vtedy som mala sebavedomie na úrovni piat. Veľmi som sa snažila opäť dobre vyzerať, pretože optika na obrazovke je krutá a pridáva kilá. Išla som si predĺžiť vlasy, odsať tuk. Vnútri som však ostávala vyčerpaná, dezorientovaná a stratená. 

Začala som motivačnými knižkami, nepomáhalo. Potom kamarátky, kávy, dobré rady, predĺžený víkend, jogový workshop, výlet na Bali. Skúsila som všetko. Cítila som sa trochu lepšie, ale stále som nenašla odpoveď na to, čo budem robiť. Vtedy ten stav rozorvanosti prestal baviť aj môjho manžela. Narazili sme na dno a prišla veľká vzťahová kríza, ktorá ma prinútila sa zamyslieť nad sebou a nad tým, ako budeme žiť. A až vtedy som vyhľadala pomoc. 

Aj v tom hralo úlohu moje ego, ktorému sa dnes venujem. Musel to byť niekto, kto ma nepozná a nemá o mne predsudky, ideálne niekto zahraničný. Keď je však študent pripravený, aj učiteľ sa nájde. Cez odporúčania bývalých spolužiakov ma vyhľadala transformačná koučka z Londýna, ktorá bola mimoriadne kompetentná a sadli sme si aj ľudsky. Prvotne sa potrebovala zorientovať na slovenskom mediálnom trhu, pretože sa sem chcela vrátiť. Pri večeri sa ma spýtala: „A ako ti môžem pomôcť ja?“, na čo som sa rozplakala. Nikto sa ma nikdy nespýtal, ako mi môže pomôcť, pretože som ani nikdy nevykazovala známky, že pomoc potrebujem. Vždy som všetko dávala. Požiadala som ju, aby ma koučovala – aj keď som veľmi nevedela, čo to je a čo mi to prinesie. Naša spolupráca mi priniesla najväčšiu transformáciu v živote. 

Prehádzalo mi to vzorce správania sa a obmedzujúce presvedčenia. Poprevracali sme milión zásadných otázok. Všetko, čo som si nahovárala, čomu som verila. Pochopila som, prečo trpím a čo v skutočnosti riešim. Prečo si nárokujem na iných ľudí, na muža, na seba, na deti. Uvedomila som si, čo si o sebe namýšľam; ako chcem byť videná a prečo mi na tom tak záleží. Prešli sme si, ako sa toho zbaviť, aby sa mi v živote lepšie dýchalo a rozhodovalo. Pozrela som sa svojim démonom do očí a veľmi mi to pomohlo. 

Žiaden terapeut, kouč ani klinický psychológ vám nepovie, čo robiť. Vaše telo a myseľ už dávno vedia, čo robiť. Vy len blúdite a potrebujete sa k tomu vrátiť. Nejde o hľadanie nového, ale o púti k sebe. 

Adela: Vie si človek, ktorý sa stratil a nevie sa pohnúť z miesta, pomôcť sám alebo je to pohodlnejšie s niekým, kto ho tým prevedie?

Zdrojový kód k sebe máme my sami. Ak je človek pri zdraví, vo väčšine prípadov si vie pomôcť. Zmena je trvácna vtedy, ak si ju človek odrobí sám. Je to však efektívnejšie a rýchlejšie, ak sa trafí do spojenca (lebo kouč je spojenec), ktorý vám posvieti na veci, na ktoré si sami neposvietite. Po správnosti by vám však nikdy nemal povedať, čo máte vidieť. 

Ak mi príde na sedenie klient, ktorý o sebe hovorí z pozície obete, rešpektujem to. Obdobia sú rôzne, niekedy potrebujeme rásť a inokedy sa zahojiť. Klienta beriem v stave, v akom je, pomáham mu a on sa posilní sám. Ak je vzťah s terapeutom alebo s koučom bezpečný a panuje v ňom dôvera, dejú sa zázraky. Na veku ani intelekte nezáleží. 

Adela: Čo môže dať koučing ženám na materskej? 

Nie som presvedčená, že obdobie materskej dovolenky je ideálne na prácu samej so sebou. Paradoxne najlepší koučing dostávate cez biologický vzťah so svojím dieťaťom. Neexistuje silnejší nástroj nastavenia zrkadla, ako v tomto dynamickom a premenlivom vzťahu. Dieťa sa vyvíja a vy sa s ním vyvíjate tiež. Vo vzťahovej dynamike matka-dieťa panuje najvyššia kvalita lásky – nepodmienenej lásky, ktorá si nekladie nároky. Vykúpte sa v nej. Období, ako je rané materstvo, býva málo. 

Spoznávate samu seba, udeje sa s vami veľká zmena. Počnete a porodíte dieťa, staráte sa oň. A mnoho vecí sa udeje mimo vašej kontroly a vôle. Napríklad si pripravíte pôrodný plán (ktorý rešpektujem, ja som ho pri treťom mala tiež), ale to, čo sa udeje, nezávisí od vás. V skutočnosti ste len škrupinka. 

Tento životný zážitok nám však muži môžu závidieť. Príroda, s ktorou ste v súzvuku, vás a vaše ego pokorí, aby sa udialo, čo sa má. Sú to silné momenty, ktoré vás odkoučujú oveľa lepšie, dôkladnejšie a trvácnejšie ako niekto iný. 

Zároveň sa hľadáte ako mama. Pri mojich troch deťoch som nikdy nebola rovnaká mama. Napriek rovnakému genofondu, otcovi či výchovným postupom sú veľmi odlišní. Ich odlišnosť vás núti aj inak reagovať. Ja osobne mám troch koučov. Dvaja sú v tínedžerskom veku a hormonálnej búrke. A ešte jedného štvorročného v období vzdoru. Zažívam dve transformačné obdobia v troch deťoch, čo je najnáročnejšia mentálna posilka. Stále vám zrkadlia, čo sa deje a vy to musíte reflektovať. Nastavovať sa, sebaspytovať, modelovať sa s spolu s nimi.  Zakaždým vám ukážu niečo nové z vás. Aj keď je ťažké, je to tak transformačné a intímne obdobie, že by som doň neprivolávala nikoho cudzieho. Aj keď sa vám to žiada, nedajte sa vyrušiť.  

Adela: V určitom momente však začneme hľadať ďalšiu prácu, mnoho žien práve na materskej nájdu skytý potenciál či koníček, ktorý začnú rozvíjať. Kedy je správny čas pre mamu – keď cíti, že už sa chce posunúť – vyhľadať kouča?

Počúvajte dobre svoj jazyk, aby ste odhadli správny moment. Keď o niečom hovoríte „Ja to chcem“, používate vysoko asertívny tón – ako deti, keď po niečom nástojčivo túžia. Je to zdravé a optimálne. Akonáhle používate formulácie „Mala by som“, prípadne „Patrilo by sa“ a „Aj druhí mi už hovoria“, znamená to „Musíš“, čo je neasertívny jazyk. Vtedy zdvíham červené vlajočky a varujem, že k vám v skutočnosti prehovára vlastné ego. Následne sa pýtam: „Kto povedal, že musíte? A prečo práve teraz?“ Dobre si vo svojej mysli vyčistite, či musíte alebo chcete. To prvé ženie strach a ego, druhé túžba a potreba.

Pokiaľ je to zdravé volanie, počúvajte ho. Tento vnútorný nepokoj signalizuje, že medzi tým, ako žijete a ako by ste chceli žiť, je disproporcia a hovorí vám, že s tým niečo treba robiť. V tom prípade by som do toho šla. 

Pokiaľ „musíte“, najprv sa spýtajte, koho je to záujem. Vášho muža? Prípadne pred niečím utekáte? Pred monotónnymi povinnosťami? Niekedy stačí len malá zmena, napríklad si zavolať pomoc. Nepridávajte si ešte ďalšiu záťaž – musieť presne vedieť, čo bude nasledujúci krok. Nie, nemusíte. Robte veci vtedy, keď chcete, nie vtedy, keď sa to od vás očakáva. Nebojte sa, že nezískate rešpekt druhých, ak nebudete stále ukazovať, čo všetko dokážete. 

Nedá sa kojiť, byť nevyspatá, mať režim kvôli dieťaťu, vybavovať telefonáty, všetko zabezpečovať. Navyše popri Covide, ktorý so sebou priniesol kopec obmedzení, s ktorými musíme narábať v dennodenných rozhodnutiach. Nesnažte sa do toho riešiť ešte aj veľkú životnú dilemu, kým budete. Ubližuje to. Všetko, čo vás má stretnúť počká. Nič netreba siliť. 

Adela: V čom ste boli iná mama, keď ste mali Ralpha a Sophie a v čom ste boli iná, keď ste mali Philipa?

Každé dieťa vo mne aktivovalo inú mamu, čo vyplýva z ich charakteru. Ukázalo sa to už v útlom veku, kedy si vyžadovali iné prístupy a spôsoby výchovy. Hodnoty, ku ktorým sme ich viedli, sa nemenili. Veľkú úlohu zohralo aj to, že pri všetkých deťoch sme mali výpomoc. Tie ženy formovali deti do veľkej miery tiež. 

Na príklade mojich troch detí, bez toho, aby som išla do väčšej hĺbky, ukazujem, že každé dieťa zo mňa vytiahlo iný kus môjho ja. 

Sophie, prvorodené dieťa, má dnes pätnásť rokov. Stala sa hovorkyňou svojho o niečo mladšieho brata a dodnes to na ich vzťahu cítiť. Vybavuje za neho veci, upozorňuje, že si nezobral do školy desiatu. Je veľmi autonómna a samostatná, zároveň veľmi citlivá, no akoby to pred svetom skrýva. Mamičkovanie pri nej znamená, že mám byť nablízku, ale nie až príliš. Zneisťuje ju to a ona chce si hľadať vlastnú cestu.

Ralph sa narodil trinásť mesiacov po nej, v rodine ho voláme „Malý Budha“. Je to mimoriadne citlivý chlapec, ktorý vníma aj nevyslovené. Obe deti sú introverti, ale odlišným spôsobom. Ralpha to ťahá k hudbe, maľovaniu, vizualizáciám, filozofovaniu o živote. Chce ma mať blízko a zdieľať veľa. Teraz som na Slovensku a oni vo Francúzsku a kým on mi zavolá sám od seba, dcére musím volať ja. Zvykne sa pýtať: „Ako sa cítiš, mami?“ alebo „Dnes náš smutné oči, mami.“ Vytiahol zo mňa úplne inú ženu. 

Tretie dieťa, Philip Ernest, je vysoko kontaktný chlapec. Potrebuje podnety, miluje objavovanie a ústa sa mu nezatvoria, odkedy sa naučil rozprávať. Stále potrebuje komunikovať, čo je pre mňa chvíľami aj veľmi ťažké, keďže ja som skôr hĺbavý dumavý typ. 

Adela: Vytiahli z vás deti kúsky ja, ktoré ste predtým nepoznala?

Áno. A vďaka každému z nich môžem rozvíjať nejakú svoju predispozíciu. Prirodzene som zvedavý a tvorivý človek, ktorý hľadá podstatu veci. Rovnako ako Ralph, s ktorým sa dá do hĺbky debatovať. Pri Sophie ožilo moje systematické ja. Ona je tá, ktorá má vždy plán a stratégiu a potrebuje vedieť, čo sa udeje o týždeň. Čím som staršia, tým som väčšia systematička a u Sophie si to môžem peckovať. Keď sa dohodneme, že ju po krúžku počkám o 12:03, môže sa spoľahnúť, že tam budem. No a mamičkovanie Philipa je úplne iné, lebo som už vyzretá matka. Snažím sa ho nedeformovať svojimi očakávaniami, čo sa mi pri prvých dvoch deťoch nepodarilo. Chcem si ho vychutnať a nepokaziť ho svojim formátovaním. Zároveň pri ňom píšem knihu o egu, mapujem si na ňom vývinové štádiá mozgu a robím aj veľa pokusov. 

Adela: Poďme na to ego. Urobili ste si malý doktorát z neurovied, teraz o egu píšete knihu. Keď hovoríme o „egu matky“, príde mi to ako oxymoron. Nie je matka altruistka, ktorá sa obetúva pre iných a svoje ego potláča? 

Naopak, blízkosťou a intenzitou toho vzťahu ego naberá na sile. Nikdy v živote som sa nedožila masívnejšej verejnej kritiky, ako keď som porodila Sophie a Ralpha. Okrem toho, že začali ľudia hodnotiť, aké mená sme im vymysleli, kritizovali môj skorý návrat do práce; výchovu; ako ich obliekam; že sa rozvádzam s manželom a kvôli deťom sa s ním dávam dokopy. Každý si ma dovolil okomentovať a kopnúť do mňa len z titulu toho, že aj ony sú matkami a otcami. Čo je toto, ak nie ego? 

S materstvom a rodičovstvom často získate pocit, že máte niečo pod kontrolou, prichádza aj pocit majetníckosti voči dieťaťu – akoby bolo vaším predĺžením. Všetky nenaplnené očakávania doň chtiac či nechtiac projektujete a prenášate naň vzorce výchovy, ktoré ste buď dostali alebo ich odpozorovali. Rodičovstvo je vlastne rýchlodráha pre ego.

Adela: Čo sú pozitíva ega?

Ego sa vyvinulo, aby vás v istom štádiu života chránilo a učilo socializovať sa. Do dvoch rokov urobí ľudský mozog najzávratnejšie morfologické zmeny v živote. Ten orgán maká a nadbieha si, pretože človek sa potrebuje naučiť prežiť v tlačenici. V momente, keď si dieťa uvedomí „ja“ a nehovorí o sebe v tretej osobe, potrebuje sa v tlačenici zaradiť. Ego sa formuje, aby vám ukázalo kto ste a ako žiť a prežiť. Radí, čo je správne a čo je nesprávne, učí porozumieť hnevu, zármutku i radosti. Sídli v štruktúrach mozgu, ktoré sa vyvíjajú ako prvé a fungujú na báze inštinktov.

Pod vplyvom výchovy a okolia vám však raz začne nahovárať, že s vami niečo nie je v poriadku a že nie ste až v takom bezpečí. Tieto spomienky sa uchovávajú hlboko v štruktúrach mozgu a ostávajú až do dospelosti, kedy sa vývin mozgu ukončí. Ego ďalej rozpráva, pretože si neuvedomuje, že už vás nemusí varovať pred nebezpečím a je v tom veľmi presvedčivé. Preto potrebujete mentálny tréning, aby ste vedeli odlíšiť, čo hovorí vaše vedomie a čo váš automat. 

Adela: Ego znie ako zosobnenie emócií, ktoré sme zažili v detstve.

Emócie sú jazykom tela. Vášmu telu a mozgu je úplne jedno, čo si myslíte. Úloha intelektu a schopnosti uvažovať sa často nafukuje. Na druhej strane, v jazyku (napríklad v angličtine) existujú tri až štyri tisícky pomenovaní na emócie. 

Adela: Koľko z nich je pozitívnych a koľko negatívnych?

To je bizarná otázka, pretože telo nehodnotí, či sú emócie pozitívne alebo negatívne. Ony len sú. Existujú emócie s nízkymi vibráciami, napríklad smútok, zármutok, zášť, hnev. A potom emócie s vysokými vibráciami  ako radosť alebo prekvapenie. Keď sa nahromadia nízke frekvencie emócií, spôsobujú nálady. Tie neskôr prejdú do dlhších a výraznejších fáz, ktoré vytvárajú stavy. Ak sa stavy cyklicky opakujú a pretrvávajú, vznikajú z toho dlhodobé stavy ako pocity úzkosti či depresie. Ak sa naučíte schopnosti rozpoznať svoje emócie a regulovať ich, viete pomôcť tomu, že sa budete cítiť tak, ako si poviete.

Adela: Ako do formovania ega vstupuje vzťahová väzba s blízkymi osobami a výchova? 

Na to sú lepší špecialisti, je to podnož psychiatrie a psychológie. Na Slovensku sa tomu venuje pán doktor Jozef Hašto z Inštitútu rodinnej terapie. Môžem však pozdieľať skúsenosť z koučingu a konzultácie s klientami.

Keď ku mne príde nový klient, začíname tým, že sa porozprávame o detstve, aby som zistila viac o prvotnej vzťahovej väzbe – citovom pute, ktoré sa vytvára primárne medzi matkou a dieťaťom. V nej je zakódované veľmi veľa a fascinuje ma, koľko sa z toho dá vyčítať informácií o tom, čoho bude človek schopný v dospelosti a ako sa bude cítiť. 

Dieťa potrebuje byť v prostredí, kde sa cíti bezpečne. V prostredí, v ktorom keď vyšle signál o nejakej potrebe, ten signál bude prijatý a správne interpretovaný. Konzistentne, nenáhodne. Pocit, že na podnety dostáva reakciu, sa vrýva hlboko do mozgu dieťaťa a predurčuje správanie v dospelosti. Odráža sa na tom, či bude alebo nebude veriť sebe a iným ľuďom, či a ako bude závislý; má to vplyv na agresivitu, manipulatívne sklony, atakďalej. Je to výzva pre všetky maminky a otcov zabezpečiť potreby dieťaťa zhruba do tretieho roku veku dieťaťa. Ak sa dobre postavia základy, dieťa ďalej naberá sebavedomie. Ak sa to pošramotí, prichádza neistota. 

Adela: Vnímam to ssprávne, že prvé tri roky dieťa nevieme rozmaznať?  Sme tu na to, aby sme mu dali všetku lásku sveta, podporu a bezpečie a potom bude dieťa ochotnejšie ísť do sveta, skúmať ho a objavovať. 

Určite áno. Nemôžete pokaziť toľko, koľko si myslíte. Samozrejme dieťa musí vedieť, kde má hranice a že aj maminka má svoj intímny priestor a potreby. Ak mama nebude v poriadku, nebude v poriadku ani dieťa. Ich potreby by sa mali zladzovať. 

Ukazujte príkladom, nekritizujte, nevyčítajte. Akurát som riešila problém, keď Philip odmietal ísť do škôlky, tak ho riaditeľka proste vzala. Cez dvere som počula, ako mu hovorí: „To je škaredé, keď takto plačeš, veď si už predsa veľký chlapec a veľkí chlapci neplačú.“ Musela som zaklopať a ohradiť sa, nech s tým prestane, lebo sú to bludy. Prirodzene plače, lebo sa oddeľuje od matky a chýbam mu. Nie je to o tom, že mám potrebu ho rozmaznávať: „Nehovorte mu, že sa neplače, že sa nemá sťažovať, že sa to nepatrí. Neformátujte ho falošnými predstavami, ktoré sú len vo vašej alebo v mojej hlave.“

Adela: Ako na to zareagovala pani riaditeľka?

Urazene. Potom moje kamarátky naučili Philipa v slovenčine, že keď sa pani riaditeľka oduje, nech jej skúsi povedať: „Nehnevaj sa cica.“ (Smiech) Veľmi sa mu páčilo slovo cica. Možno sa pani riaditeľka ešte viac urazí a možno sa usmeje.

Adela: Pri výchove zrkadlíme naše detstvo a ego do dieťaťa v tom, ako konáme. Ako vieme rozlíšiť, že konáme pod nadvládou ega a ako s tým pracovať? 

Ego je veľmi presvedčivé, nástojčivé a má vždy pravdu. Baží sa v minulosti aj v budúcnosti – má obavy aj z toho, čo sa ešte nestalo. Hovorí racionálne a slovami, jeho myšlienky viete zopakovať a vydávať ich za svoje presvedčenia – na rozdiel od intuície. Intuícia, ktorá hovorí v pocitoch, je výborná vec. Pri výchove deťom aj nám denne zachraňuje život. 

Nenaleťte všetkému, čo vám vyprodukuje hlava. Nie je zdravé, ak veríte len tomu, veci môžu byť aj inak. To, čo je mimo ega, je slobodné. Nenárokuje si na jednoznačné pravdy, nenálepkuje a nemá za každú cenu názor. Niekedy mojim tínedžerom hovorím, nech si rozmyslia, či musia mať pravdu, alebo stačí, aby boli láskaví. Veľmi v tom pomáha stíšenie hlavy. 

Adela: Mnoho z toho, čo ste dnes povedali, bude ešte dlho rezonovať. Čo by ste si želali, aby si tí, ktorí to počúvajú, odniesli z našej konverzácie?

Kvalita života závisí od toho, ako si ukontrolujeme bordel v hlave. Ten tam bude vždy, pretože veci sa dejú neustále. Keď si ich však upraceme a vyčistíme sebareflexiou, zmení to kvalitu života k lepšiemu. 

Po druhé, utrpenie je dobrovoľné. Interpretáciu udalostí, ktoré sa dejú okolo nás, si volíme sami. Je to obnažujúce, a zároveň posilňujúce zistenie. Máme moc prestať trpieť. 

A napokon, neviem, aký je zmysel života, ešte som na to neprišla. Ale zázračnou odpoveďou na všetko, čo sa nám deje – dobré aj zlé, je láska. Ak si to s ňou nadbehneme, nič nepokazíme. 

Adela: To je krásne. Ďakujeme Andrea!