Dáša: Dnešná hosťka a psychoterapeutka Helga Palušová za nami pricestovala až z Viedne. Tu však zaujímavosti nekončia.
Helga, ty si pôvodne študovala žurnalistiku a politológiu. Okrem toho vychovávaš tri deti a presťahovala si sa z Bratislavy do Viedne; začala si nový život v novom meste. To sú všetko zaujímavé témy na rozhovor, my sme si ťa však zavolali ako psychoterapeutku. Aká bola tvoja cesta a ako si sa k tomuto dostala?
Najprv som vyštudovala žurnalistiku a politológiu a v priebehu štúdia aj neskôr som pracovala ako redaktorka v novinách a časopisoch. Kým som dovŕšila 25 rokov, urobila som všetky zásadné životné voľby: našla som si životného partnera, vydala som sa. Popritom som začala pracovať v médiách. Keďže som nevhupla hneď do rodičovstva, ktoré človeku vezme veľa mentálnej energie, ostal mi čas rozmýšľať, či som tieto voľby urobila vedome.
Zamýšľala som sa, či ma len nezmietla vlna vplyvu okolia, rovesníkov, rodičov. Pýtala som sa či nie som mimo, či nie som vedľa. Zistila som, že som sa pomýlila. Mala by som mať prácu vo viac pomáhajúcej oblasti. Mať menej konfrontácií a menej negatívnych emócií.
Môj prvý vážny vzťah sa odohrával v Izraeli. Rozhodla som sa vrátiť späť do Európy, začala som študoval psychológiu a bola som opäť single. Keď som sa druhýkrát vydala, môj manžel a otec mojich detí odišiel pracovať do Viedne. Niektoré voľby v živote sú vedomé; niektoré sú náhody, ktoré dobre zapasujú – ako aj Viedeň, v ktorej žijem už osem rokov.
Adela: Kedy si sa dostala k psychoterapii?
Keď som sa vrátila z Izraela na Slovensko, pracovala som v lifestylovom časopise. Žila som sama v garsónke len so psom a mala čas. Vtedy som začala študovať psychológiu.
Dáša: Čomu sa venuješ teraz najviac?
Len psychoterapii. Som síce vyštudovaná psychologička, ale klinickú psychológiu vôbec nerobím. Kým na Slovensku môže vyštudovaný psychológ alebo lekár absolvovať psychoterapeutický výcvik, v Rakúsku sa to veľmi oddeľuje. Pracujem v zariadení, kde máme psychiatrov aj klinických psychológov, neurológov aj psychoterapeutov. Naše oddelenia však fungujú oddelene.
Adela: Kto sú tvoji klienti?
Naše zdravotnícke zariadenie má oddelenie pre deti a mládež a oddelenie pre dospelých. Ja pracujem na detskom, kde máme deti od piatich do osemnástich rokov. Dieťa do dvanástich rokov je výrazne ovplyvňované životom, postojmi a emočnou zrelosťou svojich rodičov. Ak sa dieťaťu nevodí dobre, pracujeme aj s rodičmi vrátane rodičov starších deti, mládežníkov. Tam už hrá väčšiu rolu dôvera a pubertálny vzdor. Musíme oveľa opatrnejšie narábať s tým, čo sú tajomstvá, ktoré ostávajú v našom psychoterapeutickom vzťahu a kedy by už mal byť rodič informovaný.
Robíme s deťmi, ktoré sa nemajú dobre, nemusia však byť nevyhnutne najchorejším členom rodiny. Dieťaťu nemusí byť dobre aj preto, lebo ten chorý je rodič.
Dáša: Zaujalo ma, že dieťa do dvanástich rokov je obrazom svojich rodičov. Keď sa však narodí, má svoju vlastnú osobnostnú výbavu, ktorej konkrétne prejavy (napríklad to, koľko plače alebo ako spí), rodičia neovplyvnia. Kedy sa začína prejavovať vplyv rodiča na jeho dieťati?
Genetika a rysy osobnosti sú mocná čarodejnica. Máme rodiny, ktoré majú dve, štyri aj päť detí; prípadne aj dvanásť, napríklad rodiny z komunity ortodoxných Židov. Z veľkej vzorky je problémové len jedno, prípadne dve, tri. V menších rodinách sa stáva, že trom sa vodí dobre, kým jedno má problémy. Stojí za tým genetika (rovnako ako pri farbe očí, výške či kučeravosti vlasov) a robustnosť nervovej sústavy.
Niektoré deti nepotrebujú veľa, no niektoré pípajú ako alarm. Vtedy rodičom vysvetľujeme, že len potrebujú viac. Také sa narodili, inak sa nedá. Deti sú rôzne. Jedno sa rado vozilo v kočíku, maminku nebolel chrbát, pretože váhu niesli kolieska. Druhé chce byť na rukách.
Dáša: Hovorí sa: „Spokojná mama, spokojné dieťa.“ Je to fér? Na jednej strane tomu rozumiem. Sama to poznám, že keď som nervózna a ponáhľam sa, obliekanie nám ide horšie, ako keď sa s ním zabávam. Na druhej strane za všetky emócie a prejavy dieťaťa nemôžem. Do akej miery ovplyvňuje naše dieťa to, ako sa cítime my?
Robustnosť či dráždivosť nervovej sústavy dieťaťa sú ako (prepáčte, ak to vyznie nevhodne) veľkosť a uštekanosť psích plemien. Keď si predstavíte maličkého uštekaného teriéra a veľkého pokojného novofundlanského psa, rozdiel medzi nimi predstavuje typ nervovej sústavy. Ako veľmi je dráždivá; ako veľmi vychytáva podnety; ako veľmi sa chémia metabolizuje a štiepi v organizme.
Medzi deťmi – kojencami také vizuálne rozdiely nie sú (smiech). Princíp je však podobný. Bábätká majú rôzne potreby a ich organizmus rôzne reaguje napríklad na striedanie tmy a svetla, prípadne trávenie mliečka. Tak je to aj s dospelými ľuďmi, niekomu trávi dobre a iný má potravinové intolerancie.
V tehotenstve sa bábätko vyvinie z ničoho do približne trojkilového bábätka. Orgány sa však musia vyvíjať a prispôsobovať aj naďalej. Tých výziev je celkovo veľmi veľa. Musí sa začať hýbať, loziť, sadať a chodiť, neskôr skákať a bicyklovať. Toto obdobie je v živote dieťaťa obrovská výzva a to najťažšie, čo v živote asi zažije. Keď dospeje, nadobudne silu, znalosti a kompetencie, no teraz ich ešte nemá. A mama je pri tom, ako sa toho veľmi veľa učí. Už nikdy v živote sa nebude tak veľa a často učiť, už nikdy nebude zažívať toľko nového. Mama nesie zodpovednosť aj za seba, aj za dieťa, s ktorým prežíva toto náročné obdobie.
Adela: S týmto súvisí častá rada „radodajok“ a „radodajov“ o tom: „Ako si dieťa naučíš, také to máš.“ Hovoria: „Nenos ho na rukách, lebo si ho naučíš“ a podobne. Dokedy máme napĺňať potreby dieťaťa, akonáhle ich signalizuje a kedy ich už máme začať regulovať?
To vie len vyladená mama. Dieťa sa veľa učí a robí to pre seba. S nami to nemá veľa spoločné; nás potrebuje na to, aby bolo schopné samostatného života. A nájsť ten balans, kedy ma dieťa používa, a zároveň som len človek, nie je ľahké. Aj preto som ochotne prišla do tohto podcastu. Vždy som rada, keď môžem povedať do éteru, že je to strašne náročné. Veď to je ako neurochirurgia! Každá mama má v tomto životnom období obrovskú zodpovednosť za vývin mozgu dieťaťa a za to, ako bude zvyšok svojho života žiť.
Dáša: Doteraz sme spomínali viac-menej mamy. Kedy prichádza zlomový moment pre rolu otca?
Adela: Niektorí otcovia hovoria, že nábeh do rodičovstva je pre nich postupný. Pre mamy je to skôr šoková terapia. Keď sa dieťa narodí, je pri matke 24/7 a ona musí robiť všetko. Muži nemajú veľmi čo robiť okrem toho, že pomáhajú partnerke. Postupom času, ako dieťa začína byť interaktívnejšie, rola otca narastá a aj dieťa ho viac vníma a potrebuje.
Každý má svoj vlastný príbeh. Z evolučného hľadiska sú cicavce, kde otec zmizne hneď po oplodnení. Nechcem to hlbšie rozoberať, len upozorniť, že kúsok z toho je stále aj v nás. Človek je však aj kultúrna, vnímavá a citlivá bytosť. Samozrejme aj muž.
My ľudia medzi sebou rezonujeme. My sa cítime. Otcovia, ktorí vnímajú druhých, sú vzťahoví a majú záujem, vedia svoje dieťa veľmi dobre vnímať. Vedia vycítiť, kedy jeho plač nie je vážny a kedy si ich už treba privinúť a prejaviť im súcit. „Poď ku mne, moje malé, ja som veľký, pomôžem ti!“
Dáša: Ešte predtým, ako sa narodil Vincent, už keď som bola tehotná, som zažívala strach ako nikdy predtým. Dovtedy som dokázala zvládnuť takmer všetko, čo som si naplánovala. V tehotenstve som veci už tak pod kontrolou nemala, čo sa po pôrode ešte znásobilo. Ako sa vyrovnávať so strachom o moje dieťa? Tak, aby ma neparalyzoval a nebránila som mu v jeho vývine?
Strach je namieste. Je to veľmi dôležitá životná udalosť. Matka, možno vedome, možno nevedome, vníma, že sa deje niečo významné a keď človeku o niečo ide a je to veľká hodnota, plynie z toho strach zo zlyhania. Pri malých veciach je malý aj strach; pri veľkých veciach je strach veľký. Neznamená to, že nás má paralyzovať, môžeme ho vziať na vedomie.: „Áno, je dôležité, aby sa mi táto vec podarila, no môže sa mi to aj nepodariť.“
Ale… Podarí sa to. Ak sa mama vzdá myšlienky, že môže mať všetko pod kontrolou. Keď je pripravená, ochotná a chce sa jej, a zároveň si stanoví hranice. Bude to krásne aj ťažké s paletou silných emócií. Strach je veľmi nepríjemná emócia, pretože má silný nábeh a v tele spôsobí veľmi nepríjemnú reakciu. Evolučne majú cicavce strach, len keď ide o život. Inokedy tú emóciu nepotrebujú. My ľudia máme strach aj z odmietnutia, zo zlyhania, zo strápnenia; z toho, že sa nezavďačíme. To sú kultúrne strachy, ktoré by mali ostávať primerane veľké. Avšak ľudia, ktorí nie sú dostatočne zrelí, respektíve ich nevychovali dostatočne zrelí rodičia, sa so strachom vyrovnávajú oveľa ťažšie.
Adela: Ako sa náš strach, ktorý už nevieme manažovať, zrkadlí do našich detí?
Deti nás konzumujú, spotrebúvajú, používajú. Keď je mama prestrašená, tak ju konzumujú prestrašenú. Prebieha tam výmena a samozrejme, že trochu toho strachu preberajú. Deti však odrastajú, ľudstvo funguje… Nedeje sa žiaden veľký masaker, keď sa trochu bojíme. Neznamená to, že im tým zničíme život. No tak podedí trochu úzkostlivosti!
Dáša: V zásade hovoríš, že strach je aj dobrý, pretože nás pripravuje na to, že prichádza niečo dôležité. Zároveň ho potrebujeme akceptovať, zobrať ho na vedomie a prijať to, že časť z neho prenesieme na deti.
Áno. Keď strach akceptujeme, stratí svoju silu.
Dáša: To bolo aj jediné, čo mi pomohlo. Povedať si: „No, takto to teraz je.“
Áno. Chvíľkami je to viac, chvíľkami je to menej. A keď je to menej, prípadne keď si úplne vyladená – aj to si pamätaj! „Aha, aká som šikovná; aká som vyrovnaná mama.“ Aj vtedy ťa to dieťa spotrebúva a aký dobrý matroš vtedy berie! (smiech)
Dáša: Platí, že ak mám ustráchané dieťa, ktoré sa bojí iných, cudzích ľudí, je to obraz môjho strachu?
Tam hrá veľkú rolu spomínaná dráždivosť nervovej sústavy. Jemu sa tí ľudia môžu nepáčiť. Ako sa niekomu nepáčia žaby, lebo sú škaredé, dieťaťu sa nemusia páčiť ľudia. Ono prišlo na svet, kde je milión vecí. Niečo ho zaujíma, páči sa mu to a má chuť sa priblížiť, kým k niektorých veciach má chuť udržať si odstup. A to platí aj na niektorých ľudí. Však ono nič nevie, necíti žiadnu povinnosť správať sa slušne, pozdraviť sa. Nevie, že tu existujú také pravidlá. Má právo otočiť sa k mame, ktorú pozná a vonia mu.
Dáša: Teraz som si spomenula, že sme išli včera v autobuse s deťmi, na ktoré sme sa nemohli pozerať. Vicenta tie deti zaujímali, ja som bola rada, lebo je to vždy príjemnejšia cesta, keď sú tam aj iné deti, sú v pohybe a robia zaujímavé veci. Všetky deti (boli tri) sa však skrývali a hovorili nám, aby sme sa na ne nepozerali, lebo sa boja.
Dieťa nemusí byť nevyhnutne úzkostlivé, ak sa niečomu vyhýba. Môže sa mu to len nepáčiť.
Adela: Ako máme citlivo komunikovať okoliu, že to je len preferencia dieťaťa?
To je skvelá otázka. My nemáme žiadnu povinnosť nikomu vysvetľovať, aké preferencie má naše dieťa.
Dáša: Predstav si situáciu, že prídeš s dieťaťom na oslavu a ľudia sa naň hneď vrhnú: „Bábätko!“ Ono sa hneď otočí k mame…
Adela: … alebo v našom prípade začne vrieskať. (úsmev)
No. Tvoje dieťa je šéf (alebo šéfka) a keď vrieska, ty mu poslúžiš, aby sa upokojilo. Ostatní veľkí nech sa starajú o seba, prípadne nech si nájdu niekoho, kto sa postará o nich (smiech). Tvoj dieťa však nemá žiadnu povinnosť a ani ty nie si povinná nič vysvetľovať.
Dáša: Dokedy slúžime dieťaťu? (smiech)
V podstate veľmi krátko. Deti ženie pud k osamostatneniu. Ony sú v časovej tiesni a chcú to stihnúť rýchlo. Ak to robíš primerane a adekvátne, v troch rokoch už chce ísť do škôlky alebo sa chce ísť hrať s inými deťmi. V šiestich rokoch už musí ísť do školy, kde si musí sledovať úlohy a povinnosti, časy a miesta. Keby si mu aj chcela poslúžiť, odviesť ho z chemického laboratória do fyzikálneho, už to nie je možné.
Dáša: Čiže deti prirodzene prichádzajú do situácií, v ktorých nám ukazujú, že už fungujú samostatne a už nás nepotrebujú.
Jasné. Preto som aj na začiatku spomínala vek tých dvanástich rokov. Vtedy by mal byť už ukončený posledný, morálny, vývin. V dvanástich by malo vedieť nielen chodiť, bicyklovať sa a kŕmiť sa lyžicou, ale aj vedieť, čo je dobré a čo zlé. Už by malo byť hodnotovo zrelé.
Adela: Aké sú ostatné typy vývinu?
V prvom rade prichádza telesný vývin a ovládanie svojho tela. Rovnako návyk na hygienu – už vie samo cikať a kakať a má to pod kontrolou.
Potom emočný vývin, kedy už vie dostať pod kontrolu svoje emócie. Keď dostane v škole zlú známku, nerozplače sa hneď a tam. Tým nehovorím, že „chlapci neplačú“, pretože deti si to odsmútia. Už však vedia potlačiť slzičku a oddialiť svoje emócie, pokým nie sú na bezpečnom mieste.
Mentálny vývin znamená, že sa už vie sústrediť, koncentrovať sa, učiť sa.
V súhrne už vie dieťa zvládať svoje telo, myseľ, emócie a dokáže sa riadiť svojimi vnútornými hodnotami. Neklame nie preto, že sa bojí trestu, ale preto, lebo je to nepríjemný pocit vnútri. Ak dieťa môže hovoriť pravdu a nie je za ňu trestané, klamať nebude. Radšej bude v pravde.
Adela: V tomto kontexte si spomínam na príhodu, o ktorej mi hovorila sesternica. Jej štvorročný syn chodí do škôlky. Keď tam mali Mikuláša, všetky deti zaklamali, keď sa ich pýtal či poslúchali. Všetky deti povedali, že poslúchali a nič zlé nerobili, za čo dostali sladkosti. On sa však priznal, že občas neposlúchal. Doma ho vychovávajú v tom, že pravda je v poriadku. A ako jediný, chudák, dostal uhlie.
Prišiel domov celý skormútený a nevedel to sám v sebe spracovať.
To je veľmi nemilá skúsenosť.
Dáša: Mne sa až zježili chlpy na rukách.
A to, že sa ti tie chlpy zježili, znamená, že si vyladená mama. Cez seba cítiš, že v tomto „páni inžinieri“ zlyhali.
Dáša: To je aj ďalší zo strachov, že okolie nie vždy ovplyvníme a takéto incidenty sa budú stávať čoraz častejšie. Do toho prichádza porovnávanie, sociálne siete a podobne. Príde mi to náročné.
Áno. Ale ak deti majú dobrý vzťah s rodičmi, respektíve s dospelou vzťahovou osobou aj dobrý vzťah so sebou, ochráni ich to. Nabudúce ak sa niečo podobné tomu štvorročnému chlapcovi stane, Mikulášovi povie: „Ty si ale pekný pako. Moja mama povedala, že takto sa k deťom nemá správať.“
Dieťa potrebuje od mamy počuť, že aj dospelí robia chyby a takéto správanie si nemá nechať.
Adela: V jednom rozhovore s tebou ma zaujala myšlienka, ktorú ja ani Dáška zatiaľ nevieme spracovať, lebo máme na to príliš malé deti. Máme však poslucháčky s deťmi aj okolo dvoch-troch rokov a intenzívne prežívajú ich obdobie vzdoru. Ty si však povedala, že si si toto obdobie užívala. Ako je to možné?
(Smiech). Je to pravda. Pýtali ste sa, ako dlho máme slúžiť našim deťom. A v tomto období môžeme začať vidieť, že už to dlho nepotrvá. Dieťa hovorí: „Ja toto chcem“. Vzdoruje. Jeho ego sa osamostatňuje. S mamou môže bojovať len vtedy, ak sa už jednota dieťa-mama začína oddeľovať. Vtedy je už o kúsok viac pripravené na samostatný život.
Ten dvoj-trojročný vzdor je ešte silno emocionálny a veľmi hlúpučký. Mentálne dieťa ešte nemá vzdelanie a kompetencie, má však už emočnú energiu. „Neviem síce, čo chcem a neviem, koľko je 2+2, ale ja sa to naučím a presadím si svoje!“
Ja som si užívala, že je tam už semienko samostatnej bytosti, ktorá môže nesúhlasiť. Dieťa proste nesúhlasí aj keď ešte nevie, s čím. Skúša, že to môže mať inak ako mama: „Lebo ja som iný/a!“ Začína si uvedomovať seba.
Adela: Ako na to reagovať, aby sme dieťaťu ukázali, že je to v poriadku, a zároveň, aby sme z toho vyšli so zdravou hlavou?
Ak dieťa robí cirkus okolo iných ľudí, uvedomím si, že im nič nemusím vysvetľovať a nemusím sa za to hanbiť. Už sme o tom hovorili predtým. Ľudia sa túžia pozrieť na usmiate bábätko, potešiť sa pohľadom na dcérku a ona si to nechce nechať. Deti nemajú povinnosti voči dospelým. Slúžiť im na ich potreby. Ani starým rodičom. Stará mama je archetypálne bohatšia a múdrejšia žena, a preto môže dávať viac porozumenia a trpezlivosti. Ona je výborný zdroj pre bábo, nie bábo pre ňu.
Dáša: Prešla by som k záverečnej otázke, ktorú dávame každému hosťovi. Ktoré sú tri veci, ktoré by si chcela, aby si naše poslucháčky a poslucháči z tohto rozhovoru odniesli?
Treba si uvedomiť, že prvé tri roky (a pridala by som k tomu aj tehotenstvo), sme veľmi vážená osoba. Ako prednosta neurochirurgie. Každá z nás, každá mama, pracujeme na životnej výzve – na živote človeka a jeho kvalite. Pracujeme na najvyššej hodnote, aká je na planéte.
Ešte raz by som zdôraznila, že dieťa k nám prichádza úplne neznalé. Ono nevie, ako sa správať a ako sa zavďačiť; ako ukázať, že je dobré. Ono však dobré je. Čo je dobré? Dobré je, že je živé. Ten život prišiel a chce byť prijatý. Od nás potrebuje nástroje, ako to ukázať a postupne sa to naučí. Detské prejavy sú prejavy života a sú to prejavy dobré.
Dáša: Často nad tým premýšľam v električke. Či tie prejavy, ktoré bavia mňa, bavia aj všetkých okolo. Ale vlastne nad tým vôbec nemusím rozmýšľať. Sú to dobré prejavy života (smiech).
Tí okolo majú svoje vlastné deti a nemusia byť nadšení z prejavov života tvojho dieťaťa. Bolo by fajn, keby boli nadšení zo svojich vlastných detí alebo keby mali aspoň spomienku, že ich rodičia boli nadšení z nich.
Dáša: Ďakujeme krásne za rozhovor, bolo to pohladenie na duši.