Adela: Ak vám nič nehovorí meno Saša Miklášová, určite poznáte portál Sashe, ktorého je zakladateľkou. Okrem toho, že je táto super žena mamou Sashe, je aj mama dvoch chlapcov, Šimona a Jonáša. Pozvali sme si ju k zaujímavej téme, o ktorej sa veľa nehovorí: Materstvo a naše ďalšie roly. Čo by sme chceli robiť, na čo nám neostáva čas? Saši, vitaj. 

Vitám (smiech). Dobré ránko. 

Adela: Keď som sa pripravovala na tento diel, natrafila som na nasledujúci citát: „O tvorbe premýšľam výhradne ako o potešení. Je to najdôležitejšia vec v mojom živote. Tvoriť. Akokoľvek veľmi milujem svojho muža a deti, milujem ich iba vďaka tomu, že dokážem tvoriť. Som ten človek, čo tvorí, čo má svoj projekt. A pretože ten človek má svoj projekt, je schopný milovať všetkých ostatných ľudí.“

Myslela som si, že to som povedala ja. (smiech)

Adela: Povedala si niečo veľmi podobné, a to, že v tvorbe si šťastná. Máš svoj projekt? Čo to je? 

Po pôrodoch som sa v tom nadlho stratila. Materstvo má jedno temné zákutie – obnáša veľa sebaobetovania a my, ženy, v ňom zvykneme stratiť svoju podstatu. Nesie so sebou veľa očakávaní, spoločenských predstáv a klišé. Ako prvomatky zvyčajne do vlaku naskočíme na stodvadsať percent. Chceme to dokázať sebe, mužovi, rodičom, svokre aj dieťaťu. Bojíme sa, aby sme niečo nepokazili a aby sa dieťaťu niečo nestalo. Chceme mu dať správne plienky a príkrmy, chceme z neho vychovať dobrého človeka. Kde však ostal čas pre seba? 

Zrazu je z toho rok, tri a po druhom dieťati šesť. Šesť rokov preč z práce, preč od seba. Ja sa po siedmich rokoch vraciam k sebe, nachádzam sa a skladám nanovo. Niekedy sa mi zdá, že príležitosť poskladať sa nanovo, je zároveň príležitosť poskladať sa do lepšej verzie. 

Ten citát, ktorý si spomenula na začiatku, nemusí byť len o tvorbe. Môže to byť o čomkoľvek, čo vám dáva hlbokú radosť prameniacu z najväčšieho vnútra. Pri čom sa cítite, že ste to vy; že vás to baví, prináša vám to šťastie a rastiete v tom. Niečomu, k čomu, keď si sadnete a podarí sa vám to, cítite sa plnohodnotne, zodpovedne a dôstojne. Cítite sa byť lepším človekom aj lepšou mamou. Kým som si to pomenovala ja, trvalo to dlho. Možno aj tri či štyri roky. 

Dáša: Čo to je pre teba? 

Pre mňa je to tvorba (ako v tom citáte). Roky som to vyhodnocovala, hľadala sa, skúšala iné veci, ale posledné roky som si uvedomila, že mi je to blízke odmalička. Keď sa obzriem späť, vždy som sa ku kreatívnym činnostiam vracala. V detstve som stále niečo vyrábala, ako tínedžerka som sedela do tretej v noci doma pri šijacom stroji. Keď som začala pracovať v kancelárii, musela som odtiaľ utekať k tvorbe, aby som to dala von. Rovnako potom, ako som sa mi narodili deti. Aktuálne tkám. Veľmi ma to baví, lebo je to monotónne a mám pritom svätý pokoj. 

Nechcem v tomto rozhovore vykresliť materstvo negatívne. Nemusíme si ani hovoriť, že naše deti zbožňujeme a sú pre nás všetkým. Musí to ísť však ruka v ruke so sebou, a preto ich na chvíľu dajme bokom a hovorme o sebe. 

Adela: Stalo sa, že si niekedy nevedela, čo tvoj projekt je? 

Veľmi dlho a veľmi intenzívne. Najmä, keď sa narodil Šimon, moje prvé dieťa. Teraz mal sedem rokov, kým môj druhý syn, Jonáš, bude mať štyri. Viac detí už mať nebudeme a ja sa definitívne vraciam k sebe. Vytvorila som si materské rutiny a našla si v nich priestor. Trvalo to dlho, ale už viem, čo mám robiť. Predtým som sa neustále konfrontovala a sebabičovala, či veci robím dobre a či sa nedá robiť viac. Či sa o nich dobre starám, či sa dobre stravujú. Veľmi ma to vyčerpávalo, až som sa dostala do momentu, kedy som takto nedokázala fungovať už ani chvíľu, inak by ma rozdrapilo. Už som nedokázala dať viac. 

Začala som si veriť. Možno to bolo tým, že už boli dvaja a neostal mi priestor na neustále spochybňovanie sa. Odpustila som si a začala som si byť istá, že to, čo robím, robím dobre a najlepšie ako viem. Deťom veľa netreba. Stačí im, aby som tam bola, venovala sa im a ľúbila ich. A aby si tým boli istí aj keď sa im náhodou nevenujem. Ja som si totiž dokázala vyčítať každú minútu, ktorú som sa im nevenovala. Mala som stiahnutý žalúdok, že sa vtedy nevyvíjajú a nerobia nič zmysluplné, až som išla celý deň v uhnanom režime.  

Stále sa to učím, nezmenilo sa to šmahom ruky. Veľmi si to však uvedomujem a spočívam v momente. Namiesto dávania viac sa snažím len tak byť. 

Dáša: Čo by si poradilla čerstvej mame Saši potom, ako mala prvé bábätko? 

Len buď. 

Je to veľmi ťažké, pretože máš strach, že nič nevieš. Musíš si čítať, googliť, máš pocit, že to nerobíš dobre. Pričom môžeš pokaziť len málo! Takmer nič. 

Sme inteligentné ženy. Viedli sme firmy, vedeli sme sa postarať o množstvo vecí, o seba. Mali sme zodpovednosť. Dieťatko nepotrebuje k životu veľa. Potrebuje pokojnú maminu, ktorá si ho pritúli. Potrebuje jedlo, ktoré nemusí byť vždy stodvadsaťpercentné, hračky detto. Ak vás napĺňa vyrábať si vlastné hračky, robte to do momentu, kým vás to nevyčerpáva a nestresuje, inak je to kontraproduktívne. 

V momente, keď sa vám zdá, že nič nestíhate, všetko odložte (ak to práve nie je odlet lietadla). Posaďte sa na koberček a len buďte. 

Dáša: Pri meditácii som natrafila na citát: „Ak nemáš čas meditovať, práve teraz je na to čas.“ 

Áno a nemusí to byť ani skrze cielené metódy. Stačí aj ľahká sebakontrola: „Polož ten riad. Choď si sadnúť k deťom, vidíš, že tam sedia. Ten moment odíde, už sa nevráti a na konci dňa budeš ľutovať, že si s nimi nebola viac.“

Počas mnohých večerov som zaspávala s pocitom, že nie som dobrá matka. Je to hádam aj silné pomenovanie, každopádne som mala zo seba zlý pocit. Túžila som po pocite, že som s nimi skutočne bola (aj keď som stále s nimi a nič iné nerobím). 

Adela: To mi pripomenulo, že keď mala Marieta asi dva mesiace, s hrôzou som si uvedomila, že nepoznám žiadne detské pesničky! Potom, ako som už polhodinu na YouTube pozerala videá s detskými pesničkami, som sa zastavila a sama seba sa pýtala, či som blbá. Veď keby som jej spievala aj „blabla“, bolo by jej to jedno. 

Tento pocit presne poznám, ten horký pocit zo seba a z materstva „Nie, niečo nerobím dobre!“. S počtom detí narástol aj ten pocit. Prišiel však moment, kedy som sa už viac nechcela cítiť v materstve nekompetentná. Nikto nechce robiť sedem rokov prácu, v ktorej sa cíti nekompetentne. Príšerne to demotivuje a každý príčetný človek by stade utiekol. 

Materstvo je veľmi ťažká práca s dlhou pracovnou dobou a extrémnym minimom ocenenia. Od detí ani od manžela ho očakávať nemôžeš, musíš si ho dať sama sebe. Nehovorím nevyhnutne o chválení sa. Len sa v tom cíť dobre a kompetentne. Aj v zamestnaní si chceš byť istá, že to robíš dobre a že ti to ide. Kto by chcel robiť prácu, v ktorej nie je dobrý? 

Dáša: Kedy zažívaš pocit, že si dobrá mama? 

Prichádza to so skúsenosťou. Nájsť si denné rutiny ma stálo veľa vyčerpania. Na začiatku som chcela všetko robiť na stodvadsať percent, teraz sa snažím spočívať v jednoduchosti a v momente. Čím menej niekedy robím, tým mám lepší pocit. 

Veľa ich zapájam do spoločných aktivít. Je to tabu, ale úprimne, niekedy ma už nebavia kocky a stavebnice. Kým som si to priznala, bol to proces. Mám štyridsať a som inteligentná žena, ktorá má svoje koníčky a ja som sedem rokov presedela na koberčeku a staval kocky s pocitom, že by ma to malo baviť. Dlho som sa trápila, kým som si odpustila, že to tak nie je. 

Keď mi je už z koberčeka na vracanie, vezmem ich do kuchyne a poviem im, že ideme piecť, pretože z toho má radosť aj mamina. Šimon tomu už rozumie. Na deťoch je krásne, že čím sú staršie, tým sú chápavejšie. 

Dáša: Super, že ho učíš, že aj mama má potreby. 

Až rok po narodení Šimonka som si dovolila povedať, že som unavená. Nechápala som, prečo som taká nervózna, keď Juro (manžel, pozn. edit.) prišiel domov o siedmej namiesto o piatej. Zvykla som kričať, nechcela som Šimonka pri sebe vidieť. Navonok som sa premáhala, keď som mu už po stý raz podala hrkálku, ale vnútri ma išlo rozdrapiť. Mala som zo seba hrozný pocit a vnútorne som s tým dlho zápasila, až som sa dostala do bodu, kedy to už nešlo ďalej. Vtedy ma osvietilo a pomenovala som si to: „Ale veď ja som unavená!“ A dovolila som si to aj verbalizovať. 

Dáša: Keď rozumieme, čo sa nám deje, sme schopnejšie aj väčšieho súcitu samy k sebe a vtedy sa to uvoľní. 

Pomenovať si je niekedy najviac. A odpustiť si. 

Potom som si už dovolila povedať, že si idem na desať minút ľahnúť s prísľubom, že sa vrátim ako vymenená. Keby si môžem spätne niečo odkázať, radím si viac sa vnímať a počúvať. Možno sa to však nedá urýchliť a musí to prísť prirodzene. 

Adela: Mám ešte jeden citát, ktorý veľmi sedí na matky: „Čas si nenájdeš, musíš si ho urobiť.“ Sama to pritom nedokážem. Ide ma rozdrapiť, keď vidím v byte neporiadok. A pri všetkej úcte k Mišovi, on vie upratať, ale nie tak, ako by som chcela ja. Ako uprednostniť upratovanie v hlave pred upratovaním v byte? 

Ak ti upratanie hračiek a uterákov pomôže upratať si v hlave, je to v poriadku. Sama som si vedomá, že keď nemám poriadok okolo seba, nebudem ho mať ani v hlave. Neviem sa pustiť do tvorby, keď je okolo mňa bordel. Keď je všetko, ako má byť, otvoria sa mi vrátka. Bojujem s tým, a zároveň to aj prijímam. 

Keď sa narodí bábätko, niekedy to inak nejde. Naháňaš si chvost a nevieš, čo bude o sekundu. Po čase si však otvor obzor, nazri za horizont a nájdi priestor aj pre seba. Odpusti si, ak niečo nie je perfektné. Mne trvalo niekoľko rokov, kým som sa prestala týrať myšlienkou, že kým sa venujem svojim veciam, moje deti strádajú. Cítila som sa pod tlakom, ale napokon som prijala, že nezahynú a že dokonca môžu veci robiť so mnou. Dostávam sa do materského zenového bodu, kedy je najväčšou odmenou pre nás všetkých, že sme spolu. Deťom by ku šťastiu malo stačiť, že tam sme. 

Veľa rokov som sa naháňala, aby sme mali domáce hračky, koláče aj zaváraniny. Aby sa rozvíjali logicky, logisticky, lingvisticky. A šťastie mi medzitým utekalo medzi prstami. Teraz si koľkokrát hovorím, nech sú len radi, že tam sme. Musia sa naučiť byť šťastné samé. Bez hier a neustálych podnetov. 

Dáša: Vieš, kedy sa to najlepšie naučia? Keď tak vidia nás. 

Mňa tak dlho nevideli. 

Mimochodom, problém tiež je, keď ich stále niečo učíš a vedieš ich od kroku ku kroku. Robila som to pri Šimonovi a výsledok je, že je nesamostatný a potrebuje oveľa viac pozornosti ako mladší Jonáš. Keď bol jedináčik, išla som s ním od hry k hre, pretože som chcela byť perfektná matka. Následky vidím dodnes. 

Adela: Ako to ovplyvnilo váš vzťah s Jurajom? 

Keďže spolu aj pracujeme, bol to hardcore. Máme pevný základ, mnoho vecí zdieľame potichu a rozumieme si v koníčkoch. Ale vzťah to ohlodá na kosť. Už to trvá tak dlho, že si už ani nepamätám, ako to bolo predtým. Niekedy sme až nepriatelia, dva nahnevané psy, ktoré na seba zazerajú: „Najem sa ja alebo ty?“ Niekedy si musíš kus komfortu urvať na úkor toho druhého. Ťažko sa súzni, keď si na úkor druhého berieš spánok, jedlo či pokoj. Niekedy mu závidím, že vonku hrabe lístie (sviňa jedna). 

Veľmi pomáha obracať to na humor. Niekedy vedieme konverzáciu v štýle: „Zase si si celý deň nesadla?“ a ja odpoviem: „Zase si sa celý deň zadrbával pri počítači?“ A zasmejeme sa. 

Dáša: Povedala si, že máte silný základ. Tiež si povedala, že rodičovstvo ohlodá vzťah na kosť a kosť je ten základ. Čo „základ“ znamená pre vás?

Stále sa ľúbime, čo sa nám potvrdí vždy, keď je veľmi zle. V krízových situáciách sa môžeme o seba oprieť. Ak by sme v tom zlyhali, rozpadli by sa aj základy. Minulý rok sme mali všetci štyria črevnú chrípku. Vo chvíli, keď ma držal pod pazuchami nad misou, kým mne bolo na odpadnutie, hovorila som si, že toho chlapa milujem a je to muž môjho života. Nehovorila som si to na dovolenke pod palmou, ale nad záchodovou misou. (smiech)

Adela: Minule, keď Mariete išli zuby, celú nos buntošila. Šesť hodín vkuse ma ťahala za všetko, čím sa mohla prstíkmi zachytiť na mojej tvári a do toho ma štípala pod pažou. Keďže neplakala, Mišo to prespal. Po šiestich hodinách som sa zrútila, rozplakala a hovorila som si, že už nevládzem ďalej. V sekunde ma prepadla obrovská vina, že čo si dovoľujem sa opúšťať, keď mám zdravé, krásne a šikovné bábo. Jediný problém je, že som chvíľu nespala. Majú mamy právo na takéto pocity?

Samozrejme, veď niekto vstupoval šesť hodín do tvojho intímneho priestoru. Je to síce tvoje dieťa, ale aj teba to bolí a máš svoju komfortnú zónu. Rovnako, ako nám vedia spôsobiť radosť, môžu nám spôsobiť aj bolesť. Fyzickú aj psychickú. A čím sú staršie, tým majú rafinovanejšie metódy. Je v poriadku povedať si: „Toto mi vadí“. Musíš to zvládnuť, s tým sa nedá nič robiť, ale nemusí ti to byť príjemné. 

Dáša: Andrea Borková písala na Instagrame o syndróme „vydotykovania“, kedy sa ťa dieťa dotýka celý deň, až si toho večer už presýtená. Ja som to zažila, keď bol Vincent stále na prsníku a s tým druhým sa hral. 

Je to úplne normálne. Hovorí sa to aj o tetovaní, kedy to spočiatku nebolí, ale keď sa ihla opakovane vnára do kože, telo sa začne brániť. A to platí aj pri dieťati. Je síce naše, ale náš priestor a pocity sú tiež dôležité. 

Mám doma dvoch živých chlapcov a tri testosteróny, ktoré okupujú môj ženský svet. Nedávno som si uvedomila jednu esenciálnu vec: som jedináčik a vyrastala som sama, dievča, bez súrodencov. Od malička som ticho sedela vo svojej izbe a niečo si vyrábala, šila. Keď som sa zoznámila s Jurom, v dvadsiatich šiestich rokoch som sa prisťahovala k nemu od rodičov. Opäť, každý z nás mal svoj vlastný tichý priestor na tvorbu. A potom sa mi narodili dvaja chlapci. 

Môj svet naplnil hluk, búchanie, chlapčenská energia. Dvadsaťšesť rokov som sedela ticho v izbičke a naraz niekto okupuje môj svet, zoberie vec a premiestni ju. To mi nikto nikdy nerobil, nie som na to zvyknutá. Môj muž je z troch detí a má svoju hranicu posunutú niekde inde. Celý život sa prispôsoboval a robil kompromisy, niekto mu vstupoval do priestoru, musel sa deliť. Ja nie. 

Príbeh každého z nás má nejaké pozadie, ktoré nás ovplyvňuje a s ktorým musíme pracovať. Tá chlapčenská energia mi na začiatku nedávala zmysel, predstavovala som si dieťa, ktoré bude ticho ležkať, ja ho budem obliekať a potom sa s ním budem hrať. A do toho prišlo vrtivé chlapča. Ten kontrast sa mi potvrdil, keď prišla na návštevu moja mama a hovorila mi, majúc v pamäti, aké dieťa som bola ja, že ho musím posadiť na gauč, prikryť dečkou a on sa bude hrať, kým ja si navarím. Povedala som jej, nech to skúsi, už som totiž vedela, s čím máme do činenia. Mama Šimonka prikryla dečkami, o dve sekundy sa spod nich vymotal a spadol z gauča. 

Život mi rozdal iné karty, pre ktoré to bolo niekedy ťažké, no ešte ťažšie bolo si to uvedomiť. Niekedy si to zbytočne robíme ťažším, keď ťaháme naložený voz a nevieme prečo. Oveľa menej vyčerpáva, keď si to uvedomujeme. 

Dáša: Pomenovala si niekoľko krásnych myšlienok a pohľadov, na ktoré si prišla vďaka tomu, že máš deti. Rodičovstvo je náročné, zároveň nám veľa dáva. Čo dalo tebe? 

S Jurajom nad tým veľa premýšľame, zvlášť teraz, keď sa čoraz viac párov rozhoduje (a hovorí o tom aj nahlas) nemať deti. Toto bolo pred siedmimi rokmi, keď sme uvažovali nad prvým dieťaťom, tabu. Dnes máme takýchto párov v okolí hneď niekoľko. Je to v poriadku, niekedy im to dokonca závidíme. Potom si však povieme, že sme obrúsení ako diamanty. Mňa materstvo rozložilo a poskladalo do lepšej verzie, dokonca si myslím, že za iných okolností by som nikdy tak mentálne nevyrástla. Je to ohromná, silná a formujúca skúsenosť a neviem, či ju môže niečo iné v živote nahradiť. 

Dáša: Ešte kedysi som videla na škole štúdiu, kde študovali kompetencie žien po materskej. Nuž a ženy po materskej dokážu extrémne dobre využiť svoj čas. Naraz zvládnu zmanažovať množstvo vecí, až si neviem predstaviť, aká iná životná situácia by mohla byť v tomto lepšou školou.  

V jednom podcaste som si vypočula fantastickú vec: žena by si roky, ktoré strávila na materskej, mala písať do životopisu. Nemalo by to byť hluché a prázdne miesto, naopak, je to miesto pre nové skúsenosti a softskills. Od manažovania času po logistiku. 

Ja síce nikomu životopis nepredkladám, ale do firmy sa vraciam ako iný, silnejší človek. 

Adela: To je paradox glorifikácie materstva, ktoré je vraj najväčšia hodnota, akú môžeme dosiahnuť. Zároveň je na trhu práce zosmiešňované a banalizované. 

Pričom materská dovolenka (slovo dovolenka je veľmi nešťastné), je práca ako každá iná. 

S deťmi sme si pozerali francúzsku obrázkovú knižku, ktorá sa mi veľmi páčila. Zobrazovala rôzne typy povolaní vrátane „otecka“ a „mamičky“. Vysvetlila som deťom, aká je to ťažká práca. Ráno o siedmej k nim vstávam a večer o deviatej sú ešte hore. Celý čas sa o nich starám, nakupujem a varím, hráme sa spolu, píšeme spolu úlohy. Opýtala som sa Šimonka: „Je to ťažká práca?“ „Áno, mamina, je to ťažká práca. Vidím, že máš toho veľa.“ 

Považujem za svoju životnú úlohu viesť moje deti k tomu, že keď raz budú mať svoje deti, partnerku (prípadne partnera) a domácnosť, aby sa k tomu stavali rovnocenne. Aby nepoužívali formulku „ja ti pomáham“, ktorú osobne nemám veľmi rada. Ani ja môjmu mužovi v práci nepomáham, na našom biznise robíme fifty-fifty. U nás doma sú to rovnako jeho deti ako moje. Akokoľvek sú však ľudia inteligentní a uvedomelí, často do tohto stereotypu skĺznu. 

Potom, ako naše deti začali chodiť do školy a do škôlky, som sa vrátila naplno do práce. V prvé dni, ako som bola v práci a urobila tam všetko, čo robieva môj muž, som sa vrátila domov a tam ma čakal nákup, upratovanie, varenie, hranie sa s deťmi a prádlo. Dvojitá práca. Prišlo mi to také nefér, až mi vybuchol kotol. Musela som nechať Juraja, aby si to niekoľko dní vyskúšal sám a naplno. Dala som ruky preč a povedala som: „Nerobím“. 

Dáša: To poznám! Tiež mám pocit, že keď Peco urobí večeru, pomáha mi. Rovnako, keď je s malým, mám neskôr potrebu mu ten čas vynahradiť. Uvedomujem si, že to tak nemá byť, ale neviem sa toho zbaviť. 

Tento pocit je škodná v revíri, v spoločnosti je však hlboko zakorenený. Hovoríme si „A čo iné ženy? Mnohé sú samé a nemajú žiadnu pomoc a majú muža ožrana, ktorý chodí po štyroch domov.“ Je veľmi zlé sa takto porovnávať.

Adela: Čím sa vraciame k právu na svoje pocity. 

Naši muži sú kompetentní, uvedomelí aj inteligentní. Keď sa im však uvoľnia hranice, ich sebectvo rýchlo zapustí korene. Možno ani sami nevedia, ako s tým pracovať, pretože tak boli vychovaní, prípadne ich do toho tlačí spoločnosť. Niekedy sa to zmení len v prípade, keď žena dosiahne na dno svojich síl. Každopádne mať neustále výčitky svedomia za to, že „muž mi pomáha“, je strašne frustrujúce. 

Nedávno som počúvala podcast o ženách venovaný ženách, v jednom momente som ho však musela vypnúť. Hosťka bola emancipovaná žena z biznisu, ktorá rozprávala o tom, aké to má zvládnuté a ako jej muž pomáha. Stíha aj pracovať, aj nakupovať, aj sa starať o deti a svojho muža si cení, lebo „je na deti dobrý a aj sa im venuje. Úžasné.“ 

Vtedy som si predstavila, že by to bolo naopak a toto rozprával nejaký muž: „Odveziem deti do školy, idem do práce a urobím všetko v domácnosti, ale moja žena, tá je úžasná. Ďeťom sa venuje a je na ne aj dobrá.“

Adela: Teraz veľa kočíkujem, lebo Marieta spáva v kočíku a popritom počúvam podcasty. Už predtým, ako som mala dieťa, sa mi zdalo, že tie podcasty, v ktorých je muž, znejú trochu inak. Prečo to tak bolo, mi docvaklo nedávno, keď som si vypočula posebe dva konkrétne podcasty. V jednom z nich hovoril autor knihy Sapiens Yuval Harari o tom, ako každý deň hodinu medituje a neexistuje deň, kedy by si na to nenašiel čas. Navyše chodí každý rok na mesiac na meditačný retreat. Hneď za tým som si pustila podcast so ženskou spisovateľkou Glennon Doyle, ktorá hovorila, že svoju kariéru začala tak, že už išla vybuchnúť a aby sa tomu vyhla, vstala každé ráno o 4:30 a zavrela sa do skrine, kde si spravila provizórny písací stolík a písala. Keď som si vypočula oba podcasty, spýtala som sa samej seba: „Čo??„

Ten rozdiel je obrovský. Raz som videla kreslený vtip, kde na štadióne prebiehajú bežecké preteky. V jednej dráhe je muž, v druhej žena. Kým pred mužom je prázdna dráha, žena musí postupne preskočiť žehliacu dosku, prádlo či kuchynské hrnce. Je to ťažká vec, ktorú tak skoro nevyriešime. Musíme k tomu viesť naše deti, pretože starých psov novým kúskom nenaučíš. Máme to v sebe.

Dáša: Čiastočne sa to deje už teraz, v korporáciách muži chodievajú čoraz častejšie na otcovskú dovolenku. Roly sa striedajú a poznám mamy, ktoré si užívajú, že môžu ísť na polroka do roboty, kým muž bude doma. 

Keď je dieťatko väčšie, prečo nie. Mimochodom, nikdy by som nezamieňala mužskú rolu za ženskú. Často zaznieva protiargument, že chceme zo žien robiť mužov a naopak. Ja som odmietala dať polročné dieťa babysitterke, lebo som nechcela aby voňalo po cudzej žene. Potrebovala som byť s deťmi doma – do istého obdobia. Avšak rodičovstvo je beh na dlhé trate a nekončí s materskou. Keď deti nastúpia do škôlok a škôl, opäť narazíte na rozdiely a dvojitý meter. Ja už nikdy nedobehnem sedem rokov, ktoré som vymeškala zo svojej firmy, ktorú som spoluzakladala a ktorá nesie meno po mne. Rozdiel tam je a vždy tam bude, môžeme však s ním pracovať a zmenšovať ho. 

Dáša: Materstvom veľa získavame, o veľa však aj prichádzame. Pomohlo by nám, keby sme za to dostali viac ocenenia; keby materstvo malo väčšiu hodnotu? Veď vychovávame budúcu generáciu. 

Určite, potrebujeme to však meniť cez naše deti. Naši synovia by sa už nemali len zúčastňovať, mali by byť aktívnou súčasťou rodičovstva, partnerstva aj domácnosti. 

Nerovnosti v domácnosti vznikajú už pred narodením dieťaťa. Domácnosť je malá firma. Ak nefunguje, ako má, príchod dieťaťa problémy znásobí. Všetci členovia by mali byť jej aktívnou súčasťou. 

Dáša: A my musíme tiež dávať partnerom priestor, pretože to niekedy berieme ako svoju rolu. 

Toto je ďalšia škodná a ja to robím tiež. Môj muž sa na to rovnako často spolieha: „Tvoj level nedosiahnem… Ty to robíš najlepšie… A nikdy nebudeš spokojná s tým, ako to urobím ja.“ Dlho to tak bolo, stále to tak je. Ja viem najlepšie nakúpiť, tak sa tam ženiem unavená a uhnaná. On kúpi salámu a nutellu, kým ja nutrične vyvážené potraviny. A veď no a čo, nech donesie salámu a nutellu, budeme s tým narábať, pretože ja už nevládzem. 

Adela: Minule som sa pristihla pritom, že Mišo sa mi aj ponúkol, že nakúpi, ale ja som mu odvrkla, že aj tak viem, čo kúpiť, až keď som v obchode. Hneď potom som si za to nadávala. Keď som však unavená, nedokážem racionálne uvažovať a napríklad mu to nadiktovať. 

Už si unavená, príliš unavená na to, aby si urobila nejaké rozhodnutie. Vtedy sa treba posadiť a zamyslieť sa nad tým, čo je v špajzi. Delegovať prácu v domácnosti je základ úspechu. 

Kedysi som si stále opakovala „musíš zľaviť, musíš zľaviť“, ale to je tiež len mantra a žiaden konkrétny nástroj. Ako keď si niekto povie „musíš byť šťastná“. Naučila som sa hovoriť „moje nároky sú v poriadku“, aj to je veľmi dôležité. 

Aj v práci si nastavujeme štandardy, prečo by to tak nemalo byť aj v domácnosti. Slovné spojenie „podľa mojich predstáv“ je veľmi zradné, ja mužovi hovorím, že je to buď „dobré“ alebo „zlé“; „urobené“ alebo „nie je to urobené“. Buď je umývačka vyložená alebo nie je. Polovyložená umývačka mi zavadzia v tom, aby som urobila večeru a v tej chvíli ma ide rozdrapiť. 

Pri rodičovstve sa vám všetky skratky a ľahké cesty vrátia niekoľkonásobne, teda aspoň mne lenivé rodičovstvo nefunguje. Z nutelly a salámy obed neurobím, akurát mi to sťaží situáciu.

Dáša: Tak nech varí muž. Keď im prenecháme priestor, som presvedčená, že prevezmú za to zodpovednosť. Tiež si niekedy myslím, že to viem najlepšie sama, ale včera som nechala Peca, nech nakúpi a rovno navaril aj večeru. 

Potrebujú to mať pod kontrolou. Tak, aby to nebolo po troške, ale nech je to celé ich. Keď vstupujú na neprebádané, mínové pole, je to nepríjemné aj pre nich. Odkedy máme dve deti, musí variť aj Juro. Vidím ho, ako sa pritom krúti a rozumiem tomu. Aj pre mňa by bolo náročné, keby mám teraz začať riešiť napríklad prácu so softvérom. Vtedy to najlepšie, čo môžem urobiť, je prijať to, ako je to urobené – aj keď to nie je dokonalé. Rovnako keď zle zaparkujem, privítam, keď nepovie nič. 

Rozdiely medzi nami existujú, netvárme sa, že nie. Buďme však láskavejší jeden k druhému pri ich prijímaní. A buďme empatickejší – cíťme jeden za druhého únavu a pokiaľ to nedokážeme, aspoň si to povedzme: „Už som unavená, uvar tentokrát prosím ťa ty.“ Ak si to nepovieme, rozdrapí nás. 

Adela: Na Sashe máte množstvo predajkýň, ktoré svoju kariéru začali počas materskej. Až sa zdá neuveriteľné, že sa to dá. Máš navnímané, ako sa im to podarilo? 

Vznikne pre to priestor. Ak má niekto potrebu tvoriť, nedokáže len sedieť doma a napĺňať ju stavaním kociek na koberčeku. Keď deti zaspia, žena potrebuje vidieť výsledky svojej práce. Materstvo frustruje v tom, že nevidíte hneď výsledok, kým v práci vás motivujú práve výsledky. Na Sashe dostanú ženy spätnú väzbu, keď si niekto niečo kúpi a verím, že to musí byť na materskej veľmi príjemný pocit. Zároveň je to typ biznisu, ktorý viete robiť po troške a popri deťoch. Niekedy sa stane, že do toho vstúpi aj muž či ďalšia rodina, rozvinie sa to do väčšieho biznisu a podarí sa vybudovať rodinnú firmu. Po materskej sa už nevrátia do pôvodného zamestnania. 

Mimochodom koncept materstva ako najviac napĺňajúcej veci v živote ženy, môže platiť pre tie, ktoré vo svojom predošlom zamestnaní neboli spokojné, ocenené a nezažili pocit sebarealizácie. Pre ne môže byť materstvo najväčší zážitok v živote. Žena, ktorá toto všetko mala, to má inak. V obidvoch prípadoch je to však v poriadku. 

Adela: Osobne si prestávam myslieť, že existuje jedna lineárna cesta, na ktorú vykročíš s tým, že: „Toto som ja“. Prvú dekádu po škole ma veľmi bavilo, čo som robila a našla som sa v tom. Po pôrode ma veľmi začalo baviť materstvo. Zároveň viem, že k tomu, čo som robila predtým, sa už zrejme nevrátim. Teraz ma baví tento podcast a už mám v hlave aj myšlienky, čo budem robiť potom. Nebyť materskej, túto časť seba by som nikdy neobjavila. 

Toto je obrovský benefit materskej a ženskej cesty. Muži idú skôr lineárne, pretože ich nič neprerušuje. V živote ženy je zmena neustále prítomná, čo symbolizuje už samotný cyklus. Meníme sa počas mesiaca, roka, života. Počas materskej sa zmena často udeje, ale niekedy aj nie, pretože sú ženy, ktoré sa potrebujú vrátiť do svojej práce. Ak ich napĺňala, je to pochopiteľné. 

Zamestnávatelia by však mohli vnímať materskú ako veľký prerod a posun ženy, nie ako prázdnu dieru. Toto obdobie ženu napĺňa po stránke materskej, osobnostnej aj pracovnej. 

Dáša: Saši, ktoré tri veci by si chcela na záver odkázať? 

Mamičke spred siedmich rokov odkazujem: 

Dôveruj inštinktom. Spočívaj v momente, niekedy je to viac ako mixovanie superzdravej biomrkvy, ktorú si niesla v ťažkej taške s boľavými krížami. 

Nehľadaj sebapotvrdzovanie v druhých ľuďoch – ani v deťoch, ani v rodičoch, ani v partneroch. Dôveruj tomu, že si v poriadku, že je to dobré. To, čo robíš, robíš s najlepším vedomím a svedomím. Odpusť si, ak niečo nie je podľa tvojich predstáv a nebodaj, podľa predstáv okolia. Nechaj si poradiť, ale hlavne rob tak, aby si s deťmi mala doma pohodu.

Veď deti k tomu, aby boli šťastné len z tvojej prítomnosti, z prítomnosti rodiča. Nezahŕňaj ich neustále hračkami, jedlom, pozornosťou, rozprávkami. Necháp ma zle, sú to dôležité veci, ale je dôležité, aby vedeli, že im nič ku šťastiu nechýba a mohli byť šťastné samé od seba. 

Adela: Amen.