Rozhovory

Janka Zemandl: Bábätká nás k spánku potrebujú, no nebude to navždy

Posted by Adela Zábražná

Dáša: Dnes tu máme Janku Zemandl. Kým meno samotné vám možno nič nehovorí, Psychológiu pre milujúcich rodičov zrejme poznáte viacerí. Ešte som nemala Vincenta, keď som u kamošky, ktorá mala malé dieťa, na stole videla túto knižku. Zaujal ma názov, začala som čítať a hovorím: „Veď to je dobrá knižka!“ (smiech). Čakala som typickú detskú knihu, ale zaujalo ma, že táto stála na reálnych výskumoch. Kamoška si to zapamätala a neskôr mi ju darovala, keď už som mala Vincenta. 

Takto som sa, Janka, k tebe dostala. Už som bola aj na tvojom workshope, dlhodobo ťa sledujem. Obsah, aký dávaš, je veľmi ťažko nájsť na celom Instagrame. Som rada, že si prišla a prijala si naše pozvanie. Téma nášho rozhovoru bude spánok, a preto sme ťa pozvali – i keď tvoj záber je širší. Čomu všetkému sa aktuálne venuješ? 

Ďakujeme veľmi pekne za pozvanie. Áno, ja sa vôbec neprofilujem ako spánková poradkyňa, ale je pravda, že sa tomu veľa venujem. Som v skratke detská psychologička. Viedla som klasický život a potom sa mi narodili deti (smiech). 

Mám veľa kamarátok psychologičiek, s ktorými sme sa stretávali. Raz sme boli u Evičky (Vavrákovej, pozn. edit.) spolu s našimi bábätkami na káve a rozprávali sme sa o plači a možných príčinách. Spomenula som, že som na túto tému čítala nejaký výskum. Následne  sme si uvedomili, že sa stále rozprávame o tom, ako je to vo výskumoch, lebo nikde inde sa nedajú nájsť kvalitné informácie – kvalitné pre nás. Vtedy Evička povedala: „Spíšme to do knihy, veď aj tak sa tým zaoberáme.“ Trvalo to síce niekoľko rokov, ale naozaj sa to stalo. Napísali sme ju na základe toho, čo sme samy používali a bola to naša zábavka na materskej. 

Z toho sa začali odvíjať ďalšie veci, ktoré dnes robím. Dali sme sa – teda z našej autorskej trojice najmä ja – do terapeutickej praxe. Robím v ambulancii klinickej psychológie, som v komore psychológov a pracujem aj prakticky s deťmi. Môj záber je dosť veľký, venujem sa aj ženám v prenatálnom období, prípravám na pôrod aj obdobiu tesne po pôrode. Pracujem s deťmi, aj s rodičmi približne do deviatich rokov veku dieťaťa. S rodičmi robím veľmi rada, aby som im dala do rúk nástroj, ako pristupovať k poruchám správania. Som rada, keď sa veci v rodine upravia. 

A áno, spánok je tiež obrovská téma. 

Dáša: Poďme rovno do témy. Kým sme nemali deti, nikdy sme to neriešili. Večer sme si išli ľahnúť a spali sme. Áno, niektorí ľudia majú problém so spánkom, ale väčšinou berieme ako samozrejmosť, že v noci spíme a ráno sa zobudíme. Občas si pospíme cez deň. Očakávame, že keď sa narodia deti, budú spať tiež. Osobne som si na začiatku prečítala, že keď sa dieťa narodí, prespí aj 20 hodín, a to bol úvod do mojej frustrácie (smiech). Čakala som, že prespí noc a cez deň si občas pospí hodinku – dve. Ono to tak však úplne nefunguje. V čom je rozdiel, prečo je spánok bábätiek iný? 

Je to vtipné. Ja som tiež mala svoje predstavy, to však bolo ešte predtým, ako sme napísali knihu. Kúpili sme postieľku, zložili ju vedľa našej postele. Mali sme aj kočík a nakoniec bolo všetko úplne inak (smiech). 

Bábätka sú ešte veľmi nezrelé, čo sa týka nervovej sústavy a mozgu. Prišli z úplne iného prostredia a všetko sa im obrátilo naopak. V realite spia v malých blokoch počas celého dňa. Deň má 24 hodín a ony majú tesne po pôrode sedem až osem rôznych krátkych spánkov. Je skvelé, ak to má niektoré bábätko viac koncentrované do nočnej časti. Rodičia vedia dokonca už pomerne skoro podporiť, aby sa to tam začalo presúvať. Bežne sa to však konsoliduje do troch až štyroch mesiacov a úsek, ktorý prespia v noci, nie je dlhší ako pár hodín. Bábätko napríklad zaspí od ôsmej do jednej a potom má pár hodín, ktoré preň už nie sú nočným spánkom. S tým, že sa to chvíľu nastavuje, sa treba zmieriť.

Vstupujú do toho aj veľké individuálne rozdiely. V potrebe spánku novorodencov sa uvádzajú rôzne čísla, môže sa to pohybovať od jedenástich hodín až po osemnásť, čo je naozaj veľký rozptyl. Ak vám kamoška povie, že dieťa bude po narodení spať 20 hodín denne a vaše spí desať, prirodzene sa pýtate samej seba, čo robíte zle. 

Dáša: Navyše očakávane, že keď ho položíme, bude spať. Ono však spí pri dojčení, pričom si mama vôbec neoddýchne. Teda, to bol aspoň môj prípad, keď som ešte nevedela dojčiť poležiačky. 

Keď bábätká zaspia, majú najprv ľahký spánok, ktorý trvá 20-30 minút. Vtedy sa ho ani nepokúšajte zložiť z prsníka, lebo sa ľahko zobudia. Stojí za to počkať do hlbokého spánku. Ak sa mu podarí prehupnúť do hlbšej fázy spánku, šanca na preloženie narastá. 

Ten prvý, ľahký spánok, je špecifický v tom, že bábätká spia plytko, pritom sa hýbu a vydávajú rôzne (aj dosť vtipné) zvuky. Niekedy rodičia nie správne identifikujú, čo sa deje a začnú do toho zasahovať. Nie je to potrebné, ony naozaj spia. Problém nastáva v prechode medzi fázami. Určite poznáte kopec prípadov, kedy dieťa spáva 20 minút a bodka. Nemá ešte zrelý mechanizmus, ktorý mu pomôže prehupnúť sa do ďalšej spánkovej fázy. Prípadne sú deti, ktoré sa prehupnú, trvá to však 50 minút a je koniec. 

Adela: Hovorila si, že ak na začiatku bábätko nerozlišuje deň a noc, vieme mu v tom pomôcť. Ako?

Zohráva tam rolu hormón melatonín, ktorý sa vylučuje aj dospelým, aj deťom. Melatonín sa dá trochu regulovať. Vylučuje sa v súvislosti s tým, koľko svetla prijímame, a preto je fajn rešpektovať prirodzený cyklus striedania svetla a tmy. Buď tým, že ho cez deň berieme spávať von alebo spí vnútri pri prirodzenom dennom svetle. Aj keď je zamračené, denné svetlo kvalitnejšie reguluje melatonín ako umelé osvetlenie. Deti, ktoré dostanú naozaj výdatnú dávku denného svetla, spia kvalitnejšie. Tým nemyslím, že ich máme opaľovať (úsmev). 

Po druhé, noc je noc. V noci sa s dieťaťom nerozprávam, nehrám, som najnudnejší rodič na svete, prebalím ho, nadojčím a spí sa ďalej. Nerozsvecujem, pretože to tiež ovplyvňuje vylučovanie melatonínu. Odporúčam zredukovať spotrebiče, ktoré vylučujú rôznu tóninu svetla a svetlá obrazoviek. Ak bábätko spí a my zatiaľ pozeráme film, svetlo z obrazovky tiež vplýva na hormonálnu reguláciu spánku a bdenia. 

Cez deň nech bábätko spí pri prirodzenom ruchu, svetle, nemusí mať zatemnené (v noci je fajn, ak je zatemnené). 

Dáša: Hovorila si o spánkových cykloch, kedy je prvých 20-30 minút spánok bábätiek ľahký. Prípadne sa prehupnú do ďalšieho cyklu a pospia 50 minút. Na toto sa na Instagrame pýtalo veľa mamičiek: „Je v poriadku, ak moje dieťa spí trikrát do dňa po 40 minút? A ak áno, dokedy to je v poriadku?“

Ťažko povedať; nemôžem povedať, či je to v poriadku alebo nie. Vždy treba vychádzať z potrieb bábätka; individuálna potreba spánku je veľmi rozdielna. Pre jedno bábätko to môže byť v poriadku, pre iné nie. Treba sledovať prejavy bábätka.

Keď prídu rodičia, ktorých dieťa ešte nemá dva roky a vypustilo obedný spánok, neviem zhodnotiť, či je to v poriadku. Najprv sa musíme pozrieť na všetko, čo sa okolo toho deje. Ako má nastavený cyklus, kedy chodí večer spať, kedy ráno vstáva, ako sa správa cez deň; či zaspí, ak ostane chvíľočku nehybné. Ale! Môj názor je, že ak bábätko spí len 40 minút, bolo by výborné nájsť spôsob, ako ho podporiť v tom, aby spalo dlhšie. 

Ono ešte nemá nástroj a vyvinutú sebareguláciu na to, aby sa dokázalo znovu uspať. Rodič má úlohu láskavého učiteľa, ktorý mu supluje to, čo dieťa nemá. Ak nedokáže zaspať, nájde spôsob, ako ho uspať a pomôcť mu prehupnúť sa. Existuje veľa prípadov detí, ktoré predtým spávali 40 minút a našiel sa spôsob, ako im umožniť spať dlhšie. Buď sú v šatke na mame, niekomu funguje kočík. Mama však potrebuje odstúpiť od svojho rigidného presvedčenia „nadojčím – položím – nefunguje – smola“. Keď sa nájde spôsob, bábätka prespia aj tri hodiny. 

Intuitívne vieme a výskum to aj potvrdzuje, že veľa spánku je fajn a bábätká prospievajú. Fyzicky aj mentálne. 

Dáša: Čiže je dobré pomáhať im všemožnými spôsobmi?

Je to dobré a netreba sa báť, že keď im pomôžeme teraz, navyknú si na to. Rodičia sa často obávajú, že keď naučia dieťa na zaspávanie v nejakom zariadení, už sa to nezmení. Toto pri maličkých bábätkách vôbec nefunguje. Odporúčam neriešiť nič iné, len sledovať svoje bábätko a hľadať, skúšať, zlaďovať sa. Nestane sa, že ako 18-ročná/ý bude zaspávať v hojdačke. 

Dáša: Vincent bol tiež dieťa krátkych spánkov. Snažila som sa to uchopiť, stiahla som si appku a zaznačovala som si, koľko spí s tým, že v tom možno nájdem vzorec. Bolo to vtipné, mala som tam samé náhodné čiarky, pretože spal hocijako. Nakoniec si sám našiel režim, a síce vtedy by som tomu neverila, ale dnes už niekedy prespí cez deň aj dve hodiny. Nikdy s tým nerátam a za 20 minút, čo sa odcucne, stihnem všetko upratať a nachystať, až potom si sadnem. Neviem sa na to síce spoľahnúť, ale zdá sa, že to funguje. 

Kedy a ako sa to u vás zmenilo? 

Dáša: Pomáha nám zmena prostredia. Vždy, keď ideme niekde inde, musíme to aj urobiť trochu inak a skúšať iné spôsoby. 

Vidíš, dala si mu, čo potreboval a upravilo sa to. Netreba sa stresovať: „Preboha, on spí len v kočíku, v živote nebude spať na posteli!“ Naozaj neodporúčam robiť invazívne zásahy hneď od začiatku, začnite od tých najjemnejších. Toto je veľmi dôležité posolstvo: Bábätká potrebujú pomoc, doprajme im ju. Začnime však od najjemnejšej pomoci. 

Uvediem konkrétny príklad. Novorodenec sa mrví a badáte na ňom známky únavy. Netreba ho hneď brať na ruky, sadnúť si na fit loptu a skákať po plafón. Skúste si k nemu najprv sadnúť alebo ľahnúť. Ak ho to neupokojuje a nervozita narastá, položte mu ruku na hrudník. Netlačte, len položke. Ruka je pre novorodenca ťažká a jej tlak ho upokojí. Prípadne ho jemne pokývte. Skúšajte jemné intervencie, nesadajte hneď do auta, aby ste ho uspali vozením. 

Toto je poučka na celý život: Buďme láskaví učitelia. Pomáhajme. Nie však viac, ako potrebujú a ako je nevyhnutné. Dajme dieťaťu možnosť, aby sa samo rozvinulo. Všetko, čo vie dieťa urobiť samo, nech aj robí samo. 

Keď sme písali knihu, prišli sme na jednu milú radu: „Správajte sa k dieťaťu v spánkových veciach tak, akoby ste už jedno dieťa mali.“ Toto asi najlepšie pochopia druhorodičia (smiech). Znamená to neštartovať skôr, ako dieťa zamrnčí. A keď už zamrční, ešte malú chvíľu trvá, kým druhému dieťaťu podáte pohár vody. Vždy idete, vždy reagujete. Nedeje sa to však prirýchlo a prehnane, „prvorodičovsky“. Nie ste tam skôr, ako dieťa v skutočnosti potrebuje. 

Pristupujte k dieťaťu s rešpektom. Ono zvládne veľa aj samo, my ho musíme len podporiť. Nepreberajme to celé zaň. 

Adela: Kedysi bývali štandardnou výbavou v pôrodnici zavinovačky. Mňa vyškolili kamošky, ktorým deti spávali bez toho. Potom, ako sme sa s Marietou vrátili z pôrodnice, kde bola v zavinovačke a spinkala úplne super, som sa pokúsila ju uspať len tak. Ona, chúďa, rozhadzovala ručičkami, celú noc nezavrela oči a nerobila iné, len vrešťala. Zaspala iba na mne. Mišo sa ma ráno pýtal: „To toto je rodičovstvo?“ (smiech). 

V šoku sme zavolali našim, ktorí mi doniesli zavinovačku. Druhú noc sme ju do toho zabalili a ona spala! Odvtedy, keď už bola napapaná a v polospánku a ja som ju položila na zavinovačku, sama si zložila ručičky a nechala sa zavinúť. Prečo niektoré deti spia v zavinovačke a niektorým, ako napríklad Vincentovi, to nevyhovuje? 

To je opäť veľmi individuálne a neexistuje na to pravidlo. Som rada, že sa o tom hovorí. Áno, kontakt je dôležitý a zavinovačka dosť obmedzuje dieťa. Necíti mamu tak, ako ju cíti, keď je mimo zavinovačky. Avšak pre deti, ktoré to potrebujú, je to skvelá vec. A opäť sme pri princípe, že je to pomôcka na obmedzený čas, ktorá reaguje na individuálne potreby bábätka. Dieťa tak nebude spávať do osemnástky. 

Čím viac dojčenia, tým lepšie. Dávajte si preto pozor, aby ste dieťa častým zavinovaním neodpojili od spontánnej aktivity, ktoré môže mať vplyv na dojčenie. Základ je sledovať dieťa a ustriehnuť si dojčenie. Každopádne poznám veľmi veľa detí, ktorým zavinovanie pomohlo. Pripomína im to vnútromaternicové prostredie. Ekvivalent toho je nosenie v šatke, v ktorých sú pekne zabalené a keď sa k tomu pridá pohyb, ľahko odkväcnú. Sú to pomôcky, prečo si ich nedopriať. 

Po všetkom, čo som si preštudovala a odpracovala, nezastávam rigidne len jeden prístup. Niektoré veci považujem za dôležité a kľúčové, ale na veci ako „zavinovať-nezavinovať“, „cumlík-necumlík“, neexistuje jediná a jednoznačná odpoveď. Veľmi bojujem proti tomu, aby sa ľuďom vnucoval len jeden postup a navzájom na seba zazerali: „Preboha, tá ho má v kočíku, poškodí ho do smrti, nebude mať s ňou väzbu“ alebo „Hentá ho chce zadusiť v tej šatke?“ Toto má veľmi ďaleko od toho, o čo naozaj ide. Každé bábätko je iné, tu sa však z komentovania druhých mám stala spoločenská záležitosť. Každý komentuje, každý má názor.

Dáša: Ja som začala považovať Vincentov spánok za problémový kvôli poznámkam typu: „Už by ti mohol prespať celú noc“„Koľkokrát sa ti zobudil?“ Keď som povedala, že aj štyrikrát, prípadne každú hodinu, nasledovali reakcie: „Preboha!“ Až potom som si uvedomila, že mňa jeho budenie až tak neruší. Keď sa mrví, chvíľu počkám, dám mu prsník a spím ďalej. Prestala som si z toho veľa robiť, pretože som jeho spanie považovala za normálne.

Samotná tá formulácia „On ti nespí“… To kde sme? To má byť tvoj výkon alebo tvoje zlyhanie, že on TI nespí?  

Dáša: V jednom období som začala experimentovať. Hovorila som si, že sa možno pri nás budí, keď spí s nami v posteli a začala som ho dávať do postieľky, skúšala som aj zavinovačku. Priznám sa, že mu to dosť rozhádzalo spánok. Neskôr sa to ukľudnilo.

Je to v pohode, netreba sa tým vôbec stresovať. Dajte si akurát pozor na vytváranie extrémne neudržateľných návykov ako je napríklad vozenie v aute. Štúdie ukazujú, že spánok sa konsoliduje aj do dvoch rokov. Nešpekulujte pritom s (ne)dojčením, dajte dieťaťu to, čo potrebuje. Poznám veľa príbehov, kedy sa zrušilo dojčenie alebo sa dieťa nechávalo vyplakať. Ono sa to človeku vráti, pretože to, ako dieťa (ne)spí, súvisí s temperamentom. Niektoré neprespia celú noc ani v dvoch rokoch. Zmierte sa s tým, že keď sa vám narodí dieťa, život sa dosť premieša. 

Uvediem extrémy príklad. Keď si niekto kúpi psa, ráta s tým, čo ho čaká. Chodiť trikrát denne von, zbierať hovienka… Kým u detí máme predstavu, že budú v noci spať. Choďte do toho s rešpektom, že každé dieťa je iné a spoznávajte ho. Môžete si načítať veľa literatúry, ale ako aj hovoríme v našej knihe – vykladajte si z týchto poznatkov to, čo bude dávať zmysel vám a vášmu dieťaťu. Dajte na svoju intuíciu a sledujte svoje dieťa.

Adela: Keď bábätko zaspáva pri dojčení, z prsníka sa stáva superzbraň na uspávanie. V určitom momente však na prsníku prestane zaspávať, pretože sa rýchlo napije a potom by chcelo možno aj zaspať, ale nevie ako. Ako mu k tomu vieme dopomôcť? Niektoré maminy nám písali, že majú desať alebo dvanásťmesačné bábätko, ktoré sa pri večernom uspávaní v postieľke rozblázni, prípadne sa nedokáže uložiť. 

Súvisí to so spánkovými cyklami a prechodoch do spánkových fáz, o ktorých sme hovorili predtým. Existuje niečo ako spánková asociácia, a to je spôsob, ktorým bábätko zaspáva. Pokiaľ je to na prsníku, zaspí na prsníku. Túto asociáciu potrebuje aj keď sa ide prehupnúť do ďalšej spánkovej fázy. Ako aj deti, aj dospelí sa budia niekoľkokrát za noc, my však o tom nevieme. Prevrátime sa na druhú stranu a spíme ďalej. Bábätká na to potrebujú ten nástroj, ktorým sa uspali. Bábätká, ktoré zaspia samy alebo s našou minimálnou pomocou, potom dokážu lepšie zaspať počas nočných prebudení. Ak zaspáva na prsníku, vyžaduje to znova. 

Dojčenie je skvelá spánková asociácia. Výskumy potvrdzujú, že v celkovom počte hodín dojčiace matky nespia menej. Naopak, niektoré štúdie potvrdili, že spia viacej a sú lepšie oddýchnuté. Keď nedojčíte, musíte vstať a ísť zohriať mlieko, pričom to nie je záruka, že dieťa bude spať dlhšie. 

Pokiaľ dôjde k tomu, že dojčenie ako spánková asociácia už nefunguje, vyskúšajte niečo iné, prípadne to spojte. Existuje mnoho nástrojov od čičíkania po hojdanie. Keď sa bábätko nadojčí, spojte to s ďalšiu pomôckou. Jeden veľmi dobrý spánkový výskumník James McKenna urobil mnohé nádherné spánkové experimenty. Okrem iného zistil, že bábätko upokojuje a pomáha mu spať, ak vedľa neho rodič leží, pokojne dýcha a simuluje hlboký spánok. Aj toto je typ intervencie, ktorá na bábätko pôsobí a vplýva. 

Bábätko nás veľmi vníma – vrátane našej neverbality. Vníma aj náš strach z toho, že zase nezaspí, pričom sa dokázalo, že keď rodič dýcha pokojne vedľa bábätka, pomáha mu zaspať. Na druhej strane nervozita uvoľňuje rôzne hormóny, chvejú sa pritom ruky, dýchanie je iné aj tlak, akým držíme bábätko. Takto ho nepresvedčíte, že je všetko v poriadku a že je v bezpečí. 

Predtým, ako idete bábätko ukladať, pýtajte sa sama seba, ako sa cítite. Čo pre vás znamená, že teraz bude bez vás šesť hodín spať. Pretože áno, niektoré mamy majú vplyvom kontaktnej výchovy názor, že to nie je ok, ak ho položia spať, ale že by malo byť stále na matke. Majú zafixovanú predstavu, že majú dávať viac a ešte viac blízkosti. 

Adela: Toto som ja nemala. 

(spoločný smiech) 

Čo sa týka spoločného spania a blízkosti, existuje veľmi pekná kniha o oxytocíne, ktorá sa volá Hormón blízkosti. Oxytocín, hormón lásky alebo blízkosti, je zázračný hormón, ktorý sa vylučuje blízkosťou a dotykmi a má nenormálne účinky. Spúšťa pôrod a má aj ochrannú funkciu. Redukuje stres a bolesť, zabezpečuje príjemné pocity lásky a nehy. Kontakt koža na kožu stimuluje priamo v mame aj v bábätku tvorbu oxytocínu vo veľkých množstvách. Prečo si ho nedopriať? Štúdie potvrdzujú, že účinky tohto hormónu sú dlhodobé. Pokiaľ ste v tom prvom štádiu po pôrode v kontakte koža na kožu, má to dlhodobejší efekt aj na prežívanú mieru stresu a vzájomné naviazanie, ktoré je kľúčové, aby sme sa mohli starať o bábätko tak, ako je na to naprogramované.

Oxytocín sa vylučuje tým, že sme veľa v kontakte a pre mňa je blízkosť dôležitá. Na základe toho, čo všetko o tom viem, mi vychádza, že blízkosť je super. Hladina oxytocínu dokáže ovplyvniť dokonca aj to, koľko živín dokáže dieťa vstrebať z potravy, ktorú prijíma. Na produkciu oxytocínu pozitívne vplýva aj spoločné spanie, s čím je prepojené nočné dojčenie. Blízkosť vyhráva a matka z nej benefituje. Inak, ak je matka zaľúbená do svojho dieťaťa, je aj viac nekritická, pretože to vypína niektoré časti mozgu, ktoré súvisia s kritickým myslením (smiech). 

Adela: Keď Marieta ešte cez deň spávala na prsníku, sledovala som na Netflixe sériu Babies. Pri časti, ktorá sa venovala spánku, hovorili, že oxytocín sa netvorí len matkám, ale v podobnej miere aj otcom – ak sa po pôrode správajú ako mamy. To znamená kontakt koža na kožu, hra s bábätkom, dlhodobá prítomnosť. Kedysi sa hovorilo, že je to len ženský hormón, ale vedia to využiť aj muži. Ak nás počúvajú otcovia: Nie je to len o ženách, vy si tiež môžete dopriať kontakt koža na kožu. 

Áno, doprajte si oxytocín vo veľkých dávkach. V šestonedelí buďte spolu všetci traja v posteli (ak sa dá) a užívajte si kontakt koža na kožu. Je to zázračné, liečivé a takéto obdobie už viac nebude. Doprajte si legálne opioidy! (smiech) 

Dáša: Rozprávali sme sa o technikách uspávania. Sú nejaké, ktoré považuješ vyložene za škodlivé? 

Vyplakávacie metódy. Toto na základe všetkého, čo o deťoch viem, nemôžem v žiadnom prípade odporučiť. Za najdôležitejší princíp v celej detskej psychológii považujem vytvorenie si bezpečnej vzťahovej väzby. Bábätko má vrodenú tendencie vytvárať si vzťahovú väzbu, vzťah, ku hlavnej opatrovateľskej osobe. Väčšinou je to mama alebo otec. Kvalita tohto vzťahu je zásadná; má dlhodobý efekt na celý život. Dieťa sa môže spoľahnúť, že mama za ním príde, keď niečo potrebuje a nenechá ho napospas. Táto dôvera je na celý život. 

Tvorí základ preto, či si dokáže v budúcnosti nájsť partnera a udržať si ho, či predpoklad na riešenie problémov. Naopak, absencia vzťahovej väzby spôsobuje úzkosti a strachy, že veci nebudú v poriadku. Toto všetko súvisí s tým, ako sa ku mne správa vzťahová opatrovateľská osoba (najčastejšie rodič) v prvom období života. 

Bábätko je malé a nedokáže pochopiť, čo sa deje. Ono nechápe, čo je Ferberova metóda, kedy sa mama vráti po troch minútach, zakýva mu od dverí a potom znova odíde. Ono vie, že je zúfalé a že potrebuje mamu. Zúfalstvo týmto preň nekončí, ono nerozumie času. Keď začnú chápať následnosť, je to super, ale to sa netýka malých bábätiek. 

Adela: Kedy začínajú chápať následnosť? 

Okolo roka. Už po polroku chápu, že keď mrnčia, príde mama, ktorá ich zachráni. Nie je to však vypočítavé ani plánované, naopak, je to v súlade s bezpečnou vzťahovou väzbou. To chceme aj dosiahnuť – keď bábätko potrebuje mamu, privolá ju a ona príde. Týmto si vytvára bazálny pocit dôvery vo svet aj v mamu. Na druhej strane vyplakávacie metódy sú s týmto v úplnom kontraste.

„Trauma“ je silné slovo, predstavíte si pritom haváriu autobusu. V psychoterapeutickom kontexte je však trauma každá vec, ktorá sa človeku stala, ublížila mu a ktorú v tom čase nemal pod kontrolou. Stala sa mu, neovplyvnil to. Keď pracujem so staršími deťmi, fascinuje ma, koľkokrát mali pocit, že sa ich nikto nezastal a v čom všetkom majú traumy pôvod. Pritom naša najdôležitejšia úloha je, aby sme pomáhali deťom vtedy, keď nás potrebujú. Keď nás potrebujú v spánku aj v uspatí, poďme do toho a doprajme im to. Nie je to nekonečný príbeh, časom sa to upraví. 

So staršími deťmi vieme pracovať na tom, aby sme nahradili asociácie, upravili režim, nastavili bezpečné prostredie a hranice tak, aby vedeli, že prichádza čas spánku. Pracujeme na tom, aby mama bola láskavá, vedela to štruktúrovať aj odkomunikovať. Je to obrovský rozdiel oproti tomu, keď necháme bábätko samé vyplakať sa. Ono síce zaspí a spánok sa môže upraviť, ale na základe rezignácie. Dieťa rezignuje na to, že mama mu pomôže, čo je v absolútnom protiklade s poznatkami o tom, ako vychovať šťastné a spokojné dieťa, ktoré bude zdravé psychicky aj fyzicky. 

Nezastávam však názor, že matka má byť nevyspatá troska. Som za to, aby sme upravovali režim, ktorý je veľmi dôležitý. Nie však cez tieto násilné tréningové metódy, ktoré sú opakom vzťahu. Takto by sa žena nesprávala ani k partnerovi.

Dáša: Mne sa nikdy nestalo, že by sa Vincent sám upokojil potom, ako začal plakať. Neviem si to ani predstaviť. Beriem ho na ruky, keď začína plakať. 

Intervenovať skoro je super. Toto je inak výhoda spania v blízkosti bábätka, že matka môže reagovať skoro a bábätko ju cíti. Keď si rozrušená a plačeš, koľko ti trvá, kým sa upokojíš? Pri hľadaní spôsobu, ako sa správať k bábätku, niekedy stačí, aby sme si predstavili seba, čo by sme v danej situácii potrebovali. Nie je to atómová veda. Často sa obávame, že s nami bábätko „manipuluje“ alebo naučím si ho“, až sa začneme báť blízkosti, lásky a nehy. Naozaj si myslíme, že keď mu pomôžeme, nenaučí sa spať? 

Viac ako 50 rokov kvalitného výskumu v oblasti vzťahovej väzby jednoznačne potvrdzuje, že čím viac bezpečia a blízkosti bábätko dostane, tým je samostatnejšie, sebavedomejšie a odvážnejšie. Keď príde mama s ročným dieťaťom na návštevu a ono ju drží za nohu, nie je dobré ho vysotiť do priestoru so slovami: „Choď, už si veľké, nehanbi sa!“ Doprajte mu blízkosť a zázemie maminej sukne toľko, koľko potrebuje. Až keď si tieto potreby nasýti, urobí sebavedomý krok a ide. V terapii mám však deti, ktorých potreby neboli dosýtené a musíme sa k tomu vrátiť. To sa nedá preskočiť, nič tým neurýchlime. Ak bábätko ešte nie je zrelé dosť na to, aby sa uspalo samé, systém neobabreme. Nie je iná šanca, ako to dosýtiť. 

Čím skôr mama bábätko upokojí, tým bude všetkým lepšie. Nenechajte ho vyhecovať sa. My máme schopnosť upokojiť sa, ktorú ony ešte nemajú. Suplujme ju, kým neuvidíme, že si schopné zvládnuť viac samé. To sa postupne upraví. 

Dáša: Áno, už teraz mi Vincent sám naznačuje, že chce spať, kladie si na mňa hlavičku. Uspávanie je oveľa príjemnejšie. 

Najlepšie, čo môžeme pre dieťa spraviť, je posilniť v ňom schopnosti, ktorými dá najavo, že potrebuje spať. Schopnosť vnímať svoje potreby je zrelosť, ktorú od dieťaťa potrebujeme. Deti sú zázračne naprogramované k tomu, aby rástli k zdravej a sebaaktualizovanej osobnosti. My mu na tej ceste odstraňujeme prekážky, prípadne nahrádzame to, čo ešte nemá. Nasýťme ich preto blízkosťou a pomocou. 

Spanie s rodičmi nemá nič spoločné s (ne)samostatnosťou; samostatnosť je osobitá kapitola. Napríklad, keď sa dieťa hrá a snaží sa otočiť za loptičkou, necháme ho. Aj keď zamrnčí od frustrácie, nedáme mu ju pod nos a necháme ho, nech sa posnaží. Nikdy nerobme za dieťa to, čo vie urobiť samo. Pripravme mu bezpečné prostredie, aby sa nezabilo, ale doprajme mu pocit, že dosahuje veci samé. 

So spánkovými asociáciami súvisí aj režim, ktorý je veľmi dôležitý. Nastavením sledu krokov vytvoríme dieťaťu bezpečný a predvídateľný svet. A sme pri hraniciach, ktorú sú o bezpečí. Veľa sa hovorí o tom, ako pribúdajú poruchy pozornosti, pričom veľká časť z toho má pôvod v nezoštruktúrovanom prostredí. Priznám sa, sama nie som úplne štruktúrovaný rodič a niekedy k veciam pristupujem spontánnejšie, ale pre deti nie je nič lepšie ako štruktúra. Týka sa to aj spánku. Vytvorme konzistentný a plynulý sled krokov. Napríklad hodinu pred spaním okúpeme dieťa, následne zastrieme závesy, začneme tichšie hovoriť, pustíme jemnú hudbu, oblečieme do pyžama. Keď už je staršie, necháme dieťa obliecť sa do pyžama samé a sme pritom trpezliví. Keď sa zhasne, sme ticho a už nič nerobíme. Vždy dodržiavame tú istú postupnosť a dieťa v tom nemá na výber. Neznamená to despotický prístup, naopak. Svojím pokojom a istotou nastavíme prostredie, v ktorom sa dieťa bude cítiť v bezpečí a bude vedieť, že je čas zatvoriť oči. Odľahčíme ho od ťarchy rozhodovania. 

Adela: Marieta má štyri mesiace a ešte nemá režim. Momentálne chodíme na fyzioterapiu a doktorka sa často pýta, aký má cez deň režim. Hovorila som jej, že ešte nemá. Keď chce spať, spí. Keď nechce, hráme sa. Neviem to ešte rozdeliť na doobedné a poobedné spánky. Kedy sa deti prehupnú do fázy, kedy môžeme hovoriť o doobedných a poobedných spánkoch? 

Síce hovoríš, že nemá režim, ona ho však má. Chodí spávať v pravidelnom čase a to už je ono! Zároveň rešpektuješ jej potreby. Všimneš si, že je unavená a na základe toho zakročíš. Režim pomáha aj mame, aby bol deň predvídateľnejší. Keď vieš, kedy zhruba býva unavená, vieš si načasovať aktivity. Postupne sa zladíte a už hovoríme o režime, ktorý sa nastavuje podľa potrieb bábätka. Čím je bábätko mladšie, tým ťažšie ovplyvníme, ako to má. Keď už však má okolo roka, vieme ovplyvniť, aby nezaspávalo o deviatej, ale napríklad o pol deviatej. Navyše sa to stále mení a to, čo je teraz, nepotrvá navždy.

Pokiaľ sa vám nepáči slovo režim a zdá sa vám despotické, nahraďte ho krásnym slovom „rituál“. Predstavte si rituály, ktoré ste mali v detstve, napríklad vianočnú prechádzku. Ak si ich vytvoríte v rodine aj spolu s bábätkom, sú to nezabudnuteľné chvíle, ktoré si užijete aj vy, aj dieťa. 

Adela: Poďme k záverečnej otázke, ktorú kladieme každej hosťke a hosťovi. Keby si mali poslucháčky a poslucháči zobrať z tohto podcastu aspoň tri veci, čo by to bolo? 

  1. Pre mňa je určite dôležitá vzťahová väzba. V kontexte spánku by všetky návyky mali byť v súlade s posolstvom: Vytvorte dieťaťu bezpečné prostredie a prijatie. Dajte mu to, čo potrebuje a nie vašu predstavu toho, ako by to malo vyzerať. Vypočujte si rady všetkých kamarátok, babiek, múdrych kníh, potom sa vráťte k svojmu bábätku a tam hľadajte odpoveď. 
  1. Kým spánkové tréningy neodporúčam, úpravu režimu áno. 
  1. Mama by mala byť k sebe láskavá a vnímavá aj ku svojim potrebám. Nejde to spôsobom, že urobí úplne všetko pre dieťa, kým ona bude vyčerpaná. Radšej nech vyhľadá pomoc ešte predtým, ako sa to nazbiera. Z poradenskej skúsenosti viem, že keď mama príde skoro, veci si ujasníme, nastavíme a mama odíde spokojná. Teraz si vieme lepšie pomôcť aj navzájom, existujú skvelé knižky aj podcasty (smiech). 

Doprajte si. Sebe aj bábätku. 

Adela: A my sme si dnes opäť dopriali pohladenie na duši. Ďakujeme!  

Related Post

Leave A Comment