Je to fakt náročné. Nonstop ho mám na rukách. Kojí sa každých 15 minút. Nenechá ma ani urobiť raňajky. Do 2 minút je pri mne a už sa driape hore. A dobre, veď môžem tú kašu urobiť aj s ním, ale to vôbec. On chce moju plnú pozornosť, žiadne varenie nebude. Obliekanie alebo prebaľovanie bez plaču už snáď ani neviem ako vyzerá. Spievam, recitujem, zapájam ho, ale vydrží to max po obliekanie mikiny. Vtedy už väčšinou prichádza take down a ja sa rozhodujem, či idem ešte investovať do EQ a čakať alebo tie topánky rýcho obujem nasilu. Lebo akonáhle otvorím dvere a vyjdeme von, všetko je ok… 

Som v pohode, viem, že musím zachovať pokoj, nezvyšujem hlas,… ale poviem vám, že niekedy je toho už fakt na mňa moc a byť v pohode ma stojí kopec energie.

No a potom sme Vincenta nechali starkým a šli sme s Pecom behať. Rozprávať sa pri behu je fakt terapeutické. Hlavne, keď bežíte do kopca vážite každé jedno slovo heh. A tak mu hovorím, ako to vnímam a zrazu blik. Začalo mi to všetko dávať zmysel. 

Veď Vincent tento rok trávi oveľa viac času bezo mňa ako kedykoľvek predtým. Chodí viac von s tatom, dvakrát do týždňa trávi poobedie s našou Luckou, ktorá ho chodí strážiť a keď sme u starkých, ide s nimi von obiehať detské ihriská. A to ich pár mesiacov nevidel. Vždy mu len poviem, že teraz ide so starkými, že ja ostávam doma alebo idem na nákup alebo čokoľvek a že ho počkám, keď sa vráti. Dáme pusu, ťukes a papa a ideme každý po svojom. Neplače, neprotestuje, chápe. A ešte mi vlastne nikto ani nevolal, že by ma potreboval. Všetko prebieha absolútne bez problémov.

A presne o tom to je. Mám dojem, že to je súčasť jeho emocionálnej regulácie. Je v pohode, všetko zvláda, keď tam nie som. Keď som však pri ňom, potrebuje to dať von. Keď sa mu niečo nepáči, keď je z niečoho nešťastný, je tam v celej svojej zraniteľnosti. Pri mame. V bezpečí. Lebo vie, že pri mne môže. Že ja som ten prístav, kde môže vždy zakotviť, aby spracoval a pripravil sa na všetko, čo ho tam vonku čaká. Chce si ma užiť, čo najviac. A aj dať najavo všetky svoje potreby. Veď na to tu som, aby sa pri mne cítil akceptovaný.

A poviem vám, s týmto nastavením sa mi to celé zvláda oveľa ľahšie. Miesto, už zase ty malá prísavka, mi v hlave ide, no poď zlatíčko som tu pre teba. A vlastne sa nič moc nezmenilo, len sa no to celé pozerám inak. A stojí ma to oveľa menej energie.

A možno to tak s tou emocionálnou reguláciou nie je a som úplne mimo, ale je mi to teraz jedno. Toto mi funguje a v našom vzťahu je zas viac ľahkosti a pohody. Som prístav :).