Aj Pipi Dlhá Pančucha by dnes možno dostala diagnózu ADHD. Tento pojem sa v posledných rokoch stal veľmi populárnym — a spolu s tým aj plným zjednodušení a mýtov, ktoré rodičom komplikujú orientáciu v tom, čo je bežné detské správanie a čo si už zaslúži pozornosť odborníka.
S Monikou Gondec, klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou, ktorá už takmer 20 rokov pôsobí na Klinike detskej neurológie Národného ústavu detských chorôb, sme sa rozprávali o tom, ako ADHD u detí naozaj vyzerá.
Detské správanie, alebo už signál na pozornosť?
Monika nám pomohla rozlíšiť, kde je hranica medzi bežným detským temperamentom a prejavmi, pri ktorých sa oplatí vyhľadať odbornú pomoc. Rozprávali sme sa aj o tom, či dieťa naozaj potrebuje formálnu diagnózu, alebo či mu vieme pomôcť aj bez nálepky.
Rozdiely medzi dievčatami a chlapcami
Zaujímavou časťou rozhovoru boli rozdiely v prejavoch ADHD u dievčat a chlapcov — dievčatá totiž svoje symptómy častejšie maskujú a prispôsobujú sa okoliu, čím môžu roky zostať bez povšimnutia, až kým ich nezaskočí náročnejšia životná etapa, napríklad materstvo.
Hranice, štruktúra a pohyb ako pomoc
Prebrali sme aj to, čo deťom s ADHD (ale v podstate všetkým deťom) skutočne pomáha — jasné hranice, predvídateľná štruktúra dňa a dostatok pohybu. Tieto jednoduché nástroje dokážu výrazne zmierniť náročné situácie v bežnom rodinnom živote.
Kľúčové myšlienky z epizódy
- Dievčatá s ADHD patria medzi najviac poddiagnostikované skupiny, pretože svoje prejavy často maskujú.
- Nie každé „nepokojné“ dieťa má ADHD — dôležité je rozlíšiť bežné detské správanie od signálu na odbornú pomoc.
- Jasné hranice, štruktúra a pohyb pomáhajú deťom s ADHD zvládať náročné situácie.
